Zvyšuje sa počet ľudí, ktorí sa zapájajú do cezhraničných obchodov. Avšak nie každý, kto nakupuje cez hranice je subjektom ochrany poskytovanej spotrebiteľovi pri medzinárodných spotrebiteľských kontraktoch.

Základy spotrebiteľskej ochrany v medzinárodnom práve súkromnom

Neprejde ani deň, aby sme niečo nenakupovali. Od základných potravín, cez oblečenie, bielu či čiernu techniku až po autá či dovolenky. Zároveň využívame rôzne služby. Či už sú to služby remeselníkov alebo vykonávateľov slobodných povolaní. Každý z nás bol už nespočetnekrát v pozícii spotrebiteľa. V tejto spoločenskej role vystupujeme skoro neustále.

Neprekvapí preto, že spoločnosť má záujem na ochrane spotrebiteľa, keď každý z jej členov sa nie raz dostane do spotrebiteľskej role. Takto sa aj problematika spotrebiteľskej ochrany dotýka skoro každého.

V súčasnosti sa pri nákupoch a objednávaní služieb nemusíme obmedzovať len na poskytovateľov sídliacich v našom domovskom štáte. Rozširovaním integrácie v rámci Európskej únie sa rozširujú možnosti spotrebiteľov, ale aj obchodníkov a podnikateľov, na nákup tovarov alebo služieb.

A tu sa dostáva k slovu medzinárodné právo súkromné. Jeho primárnou úlohou je zabezpečiť hladký priebeh cezhraničných súkromnoprávnych vzťahov. A keďže súčasťou cezhraničných vzťahov sú aj spotrebitelia, neprekvapuje, že i ochrana spotrebiteľa sa prejavuje v regulácii medzinárodného práva súkromného.

Pravidlá medzinárodného práva súkromného už nie sú len záležitosťou vnútroštátneho práva. Štáty sa snažia unifikovať a harmonizovať jeho pravidlá medzi sebou. Zvýšenú aktivitu v tejto oblasti vyvíjajú aj členské štáty Európskej únie (ďalej aj „EÚ“, „Spoločenstvo“) a jej orgány. Zvýšenou legislatívnou aktivitou EU vzniká relatívne samostatná časť medzinárodného práva súkromného – európske medzinárodné právo súkromné.1 Vstupom Českej republiky do Európskej únie sa táto úprava stala relevantnou aj pre jej obyvateľov.

I v rámci európskeho medzinárodného práva súkromného (ďalej aj „EMPS“) sa prejavuje problematika ochrany spotrebiteľa. Súčasťou prameňov EMPS sa stávajú aj pravidlá, ktorých úlohou je zabezpečenie ochrany spotrebiteľa.

Cieľom tohto článku je overiť, či každý, čo sa naozaj cíti spotrebiteľom, je naozaj aj spotrebiteľom v zmysle európskeho medzinárodného práva súkromného. Osoba spotrebiteľa bude posudzovaná v rozsahu nariadení Rady (ES) č. 44/2001, o súdnej príslušnosti a uznaní a výkone súdnych rozhodnutí vo veciach občianskych a obchodných (ďalej aj „Brusel I“) a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008, o rozhodnom práva pre zmluvné záväzky (ďalej aj „Rím I“) a súvisiacej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.2 Ústredným bodom pravidiel ochrany spotrebiteľa by malo byť určenie, komu je táto ochrana poskytovaná. Vymedzenie toho, kto je spotrebiteľ, sa zdá jednoduchým, keďže každý z nás má pocit (často oprávnený v rámci určitých právnych noriem), že ním je. Avšak určenie kto je spotrebiteľ sa v jednotlivých právnych predpisoch môže líšiť. Určenie, kto je spotrebiteľ sťažuje aj neexistencia niečoho ako osobný štatút spotrebiteľa.3

Spotrebiteľ v európskom medzinárodnom práve procesnom

Základným predpisom európskeho medzinárodného práva procesného je nariadenie Brusel I. Toto nariadenie nahradilo tzv. Bruselský dohovor, na ktorý priamo nadväzuje a využíva aj interpretačnú prax vytvorenú v rámci neho.4 V súčasnosti prebieha proces prípravy legislatívnych zmien tohto nariadenia,5 ale tie sa zatiaľ netýkajú ustanovení o spotrebiteľovi.

Všeobecne je osoba spotrebiteľa vymedzovaná ako osoba ekonomicky činná inak, ako v súvislosti so svojím povolaním.6 Vo svojom dôsledku ide o protipól podnikateľa.7 Avšak takéto abstraktné určenie osoby spotrebiteľa v zmysle nariadenia Brusel I nie je možné. Či osoba spĺňa charakteristiku spotrebiteľa sa určuje prípad od prípadu.8

Bruselský dohovor pôvodne žiadnu definíciu, kto je spotrebiteľ, neobsahoval. Avšak už k tomuto zneniu bol ESD požiadaný o prvé vyjasnenie otázky, kto je spotrebiteľ. Toto znenie neobsahovalo presnejšie určenie, koho sa týka. ESD však vo veci 150/77 stanovil, že výhody poskytované ustanoveniami týkajúcimi sa predaja na splátky, sa vzťahujú len na kupujúceho, ktorý potrebuje túto ochranu, keďže je v slabšom postavení voči predávajúcemu, z dôvodu, že ide o súkromného konečného spotrebiteľa, ktorý touto kúpou nenadobúda veci v súvislosti so svojím podnikaním alebo povolaním.9

Toto vymedzenie spotrebiteľa je veľmi podobné tomu, ktoré sa neskôr objavilo v samotnom Bruselskom dohovore. Práve týmto rozhodnutím sa pracovná skupina inšpirovala pri príprave nových ustanovení o ochrane spotrebiteľa. Podľa Schlosserovej správy špeciálna ochrana má byť poskytnutá len konečnému spotrebiteľovi, ktorý koná v rámci svojich súkromných záležitostí.10

Judikatúra ESD postupne vyjasňovala charakteristiky osoby, ktorá môže byť chránená ako spotrebiteľ v rámci Bruselského režimu. Táto interpretácia musí byť reštriktívna, keďže ide o interpretáciu výnimky z obecného pravidla. Pojem spotrebiteľa je zároveň nutné vykladať autonómne bez ohľadu na význam tohto pojmu v jednotlivých národných poriadkoch.11

Pojem „spotrebiteľ“ je nutné vykladať nezávisle v súlade so systémom a cieľmi Bruselského dohovoru tak, aby bol dohovor uplatňovaný vo všetkých zmluvných štátoch jednotne.12 Autonómnu interpretáciu ESD zdôrazňuje aj pri iných konceptoch používaných v rámci ochrany spotrebiteľa, napr. predaj na splátky13 a iné koncepty obecne.14

Potrebu autonómne výkladu pojmu „spotrebiteľ“ pred výkladom založenom na národnom práva zdôvodnil generálny advokát Ruiz-Jarabo Colomer vo svojej správe k prípadu C-269/95 tak, že národné právne poriadky jednotlivých štátov sa môžu líšiť a samotný národný poriadok môže obsahovať rôzne definície rovnakého pojmu, podľa odvetvia, v ktorom sa pojem používa. Ak by bol výklad založený na jednom právnom poriadku, ohrozilo by to právnu istotu, ktorá je cieľom Bruselského dohovoru. Zároveň by vyvstala otázka, podľa akého kritéria vybrať konkrétny právny poriadok, ktorého definícia by sa mala použiť.15 Tieto dôvody sú platné nie len pre pojem „spotrebiteľ“, ale aj pre ostatné pojmy a koncepty používané Bruselským dohovorom a v súčasnosti nariadením Brusel I.

Vlastnú definíciu spotrebiteľa podával až po úprave uskutočnenej prístupovou zmluvou z r. 1978. Spotrebiteľom je podľa čl. 13 osoba, ktorá zjednala zmluvu pre účely nepovažované za súčasť jeho podnikania alebo povolania. Rovnakú definíciu obsahuje aj nariadenie Brusel I v čl. 15 ods. 1.

Ďalšie vyjasnenie pojmu spotrebiteľ podal ESD vo veci C-89/91. Ochrana nemá byť rozšírená na osoby, pre ktorých je rozšírenie neospravedlniteľné. Osobou, ktorej je ochrana poskytovaná, je konečný spotrebiteľ, ktorý uzatvoril zmluvu mimo účely svoje profesie či podnikania, je ňou viazaný a je priamo účastníkom súdneho konania (ako žalobca či žalovaný). Status spotrebiteľa nie je možné previesť na ďalší subjekt v rámci splnomocnenia, keďže tento subjekt nie je priamym účastníkom zmluvy, na základe ktorej je poskytovaná ochrana.16

V prípade C-269/95 ESD znovu potvrdil predchádzajúci výklad.17 Zároveň, aby bolo možné určiť, či osoba jednajúca, má charakter spotrebiteľa, je nutné skúmať jej postavenie v konkrétnom zmluvnom vzťahu. Prihliadnuť je nutné k povahe a cieľu zmluvy, nie k subjektívnemu postaveniu osoby. ESD sa priklonil k názoru generálneho advokáta Ruiz-Jarabo Colomera, že tá istá osoba môže v jednom vzťahu vystupovať ako spotrebiteľ a v inom ako iný ekonomický aktér.18 Osoba musí konať v záujme uspokojenia svojich osobných potrieb prostredníctvom súkromnej spotreby, aby mohla byť považovaná za spotrebiteľa.19 Hoci existujú názory, že spotrebiteľom by mohla byť aj právnická osoba, z judikatúry ESD vyplýva opak.20 Z toho, že osoba uspokojuje svoje individuálne záujmy, nutne vyplýva, že musí ísť o fyzickú osobu.21

V prípade, ak účelom zmluvy je plánovaná budúca obchodná činnosť subjektu, už nie je možné ho považovať za konečného spotrebiteľa a za spotrebiteľa v rámci ochrany poskytovanej oddielom 4 kapitola II nariadenia Brusel I.22

Osobná situácia osoby nie je rozhodujúca na určenie či je spotrebiteľom. Takže aj v prípade, ak nie je v skutočnosti ekonomicky slabšou stranou zmluvy, alebo ekonomicky znevýhodnenou stranou zmluvy, neznamená to, že nemôže byť spotrebiteľom.23 Na druhú stranu však nie je možné rozšíriť túto ochranu na všetky zmluvy, pri ktorých je na jednej strane ekonomicky slabšia strana, ktorá je vo vzťahu z objektívne silnejším partnerom či partnerom silnejším.24 Osoba spĺňajúca podmienky čl. 15 nariadenia Brusel I je považovaná za slabšiu stranu zmluvy, ktorej je nutné poskytnúť ochranu, hoci fakticky slabšou stranou byť nemusí. Zmluvné strany nie sú obecne v rovnakej pozícii v rámci zmluvných vzťahov aj v oblasti bežných podnikateľských aktivít, čo však neznamená, že im musí byť poskytnutá ochrana v rámci spotrebiteľských zmlúv. Táto ochrana je poskytovaná len osobe, ktoré jedná mimo obchodných aktivít, a preto je konečných súkromným spotrebiteľom konajúcim mimo oblasť svojho povolania či podnikania.25

V prípade, keď strana jedná mimo svojho povolania či podnikania, predpokladá sa, že ide o slabšiu zmluvnú stranu, a preto je jej poskytovaná ochrana.26 Spornou otázkou môže byť, či výnimočné aktivity, ktoré nie sú súčasťou pravidelnej činnosti v rámci povolania či podnikania, spadajú pod spotrebiteľskú ochranu, alebo nie. Takouto otázku sa zaoberal ESD v prípade, ktorý sa týkal výkladu smernice 85/577/ES vo veci C-361/89. Názor zhrnutý v tomto rozhodnutí je obecne platný pre celú Európsku spotrebiteľskú legislatívu, nie len pre konkrétnu smernicu.27

Generálny advokát Mischo v tomto prípade rozdelil konania obchodníka na dve skupiny – bežné, denné aktivity, ktoré nespadajú do konania spotrebiteľa a zmluvy za účelom obchodných aktivít, ktoré neuskutočňuje pravidelne, či ešte vôbec neuskutočnil, ktoré by mali byť považované za spotrebiteľské.28

ESD však odmietol myšlienku, že je možné v rámci obchodných vzťahov rozlíšiť štandardné konanie a výnimočné konanie.29 Akékoľvek konanie obchodníka súvisiace s jeho profesiou (i keď je výnimočné) spadá pod kategóriu konania v rámci jeho povolania alebo podnikania, keďže ide o konanie, ktoré sa netýka rodinných či osobných potrieb podnikateľa, ale jeho potrieb obchodných.30

Keby prevážil názor generálneho advokáta, mohla by nastať absurdná situácia, kedy je ochrana poskytovaná podnikateľovi, ktorý uskutočňuje úkon v rámci svojej obchodnej činnosti. Mohol by požadovať ochranu ako spotrebiteľ vždy, keď obchoduje v rámci nie úplne bežnej oblasti svojej činnosti, prípadne by uzatvoril zmluvu ako podnikateľ pre účely, ktoré priamo nesúvisia s jeho predmetom podnikania.31

K takémuto prípadu sa vyjadril aj ESD vo veci C-464/01. Podľa ESD na zistenie, či strana jednala ako spotrebiteľ, je nutné skúmať aj to, či druhá strana zmluvy mohla rozumne predpokladať, že jednajúci koná mimo svojho povolania či podnikania. Podstatné je, aby z chovania strany vyplývalo, že koná ako spotrebiteľ.32 Generálny advokát vo svojom stanovisku k tomuto prípadu uvádza činnosti, ktorými sa strana zbavuje charakteristiky spotrebiteľa a vyvoláva dojem, že koná v rámci svojho povolania či podnikania. Ide napr. o komunikáciu na firemnom hlavičkovom papieri, požadovanie doručenia tovaru na adresu podnikania či spomenutie alebo požadovanie možnosti odpočtu DPH. V takýchto prípadoch je dodávateľ v dobrej viere, že nejedná so spotrebiteľom.33

Zásadnou otázkou tohto prípadu bolo, či môže existovať zmluva so zmiešaným, dvojitým účelom (súkromný a aj v súvislosti s vykonávaním povolania alebo podnikania). Generálny advokát Jacobs výslovne odmietol myšlienku, že môže existovať niečo ako zmiešaná zmluva. Existuje len spotrebiteľská zmluva alebo iná zmluva.34 Takže osoba, ktorá požaduje plnenie v rámci svojho povolania či podnikania musí byť považovaná za osobu v rovnakej pozícii ako dodávateľ. Jej predpokladané skúsenosti ako obchodníka nemôžu byť zatienené skutočnosťou, že zmluva slúži aj na plnenie osobného účelu.35 ESD stanovil, že zmluvu je možné považovať za spotrebiteľskú v prípade, ak zo skutkového stavu vyplýva, že spojenie medzi zmluvou za účelom plnenia súkromných potrieb a činnosťou v rámci povolania či podnikania je len zanedbateľné36 a má len nepodstatnú úlohu v kontexte zmluvy. Je na strane požadujúcej ochranu ako spotrebiteľ, aby toto preukázala.37

Spotrebiteľ európskom kolíznom práve

Úpravu kolíznej úpravy v európskom medzinárodnom práve súkromnom v oblasti zmluvných záväzkov pôvodne upravoval Rímsky dohovor o práve rozhodnom pre záväzky zo zmlúv, ktorý bol nahradený nariadením Rím I. Toto nariadenie v čl. 6 ods. 1 ponúka vlastnú definíciu osoby, ktorej je poskytovaná spotrebiteľská ochrana. Spotrebiteľ je definovaný ako fyzická osoba, ktorá uzatvorila predmetnú zmluvu na účel, ktorý je možné považovať za patriaci mimo jej predmetu činnosti alebo výkonu povolania.

Modernizácia nariadenia Rím I oproti dohovoru Rím I sa prejavila v doplnení charakteristiky spotrebiteľa ako fyzickej osoby. Pôvodné znenie vyvolávalo otázky, či sa spotrebiteľská ochrana vzťahuje aj na právnické osoby, alebo len čisto na osoby fyzické.38 Obdobné otázky vystávali aj pri definovaní spotrebiteľa podľa nariadenia Brusel I, kde sa k výkladu, že ochrana je poskytovaná len jednotlivcom, fyzickým osobám, dospelo na základe judikatúry ESD. K dohovoru Rím I takáto judikatúra chýbala. Preto je správne i s ohľadom na deklarovanú snahu o súlad medzi procesnými a kolíznymi ustanoveniam v EMPS, že nariadenie Rím I už obsahuje výslovné vymedzenie spotrebiteľa ako fyzickej osoby.

Keďže tieto dva nariadenia sa vzájomne dopĺňajú, keď jedno sa zoberá procesnými a druhé kolíznymi otázkami v rámci občianskych a obchodných vzťahov s medzinárodným prvkom, je možné a účelné primerane použiť judikatúru ESD k nariadeniu Brusel I aj pre výklad nariadenia Rím I. Využitie judikatúry ESD vo veciach výkladu ustanovení nariadenia Brusel I smeruje k dosiahnutiu požadovaného súladu medzi týmito dvoma nariadenia.39

Z týchto dôvodov je možné použiť na výklad obdobných pojmov aj judikatúru k pôvodnému dohovoru Brusel I, keďže ten je priamym predchodcom nariadenia Brusel I a nariadenie Brusel I sa výslovne hlási ku kontinuite medzi dohovorom a nariadením.40

Záver

Na základe vyššie uvedeného sa môžeme pokúsiť zhrnúť všetky podmienky, ktoré musí splniť osoba, aby mohla byť považovaná za spotrebiteľa v rámci európskeho medzinárodného práva súkromného. Ako vidno z vyššie uvedeného nie každý, kto sa považuje za spotrebiteľa, je ním naozaj aj v zmysle EMPS. Vždy musí ísť o fyzickú osobu, nikdy nie o právnickú osobu. Osoba, ktorá je považovaná za spotrebiteľa, musela priamo uzatvoriť predmetnú zmluvu. Účelom tejto zmluvy je napĺňanie jej individuálnych potrieb, ktoré nesúvisia s jej povolaním alebo podnikaním, prípadne súvisia, ale len marginálne a zanedbateľne. Zároveň musí ísť o kupujúceho, či odberateľa služby v rámci tejto zmluvy. Takáto osoba musí byť priamym účastníkom súdneho sporu, buď ako žalobca alebo žalovaný.

Mgr. Ivan Cisár

Summary

Ivan Cisár: Who is the consumer in European Conflict of Laws?

Ordinary buyers have been traditionally protected as consumers at the level of national law. With the increase of the amount of the international transactions this protection has been also moving to the level of private international law. However, not everybody who can be deemed as a consumer is also the consumer entitled to special treatment under the European private international law. This paper is trying to find the answer to the question who the consumer is under the European private international law.

  1. Jeho základnými prameňmi, okrem primárneho práva EU, sú najmä nariadenia Rím I a II a Brusel I a IIa.
  2. V článku je používaný súčasný názov v zmysle Zmluvy o Európskej únii čl. 19, prípadne obecná skratka ESD.
  3. Stanovisko generálneho advokáta veci C-464/01, 34.
  4. Brusel I, recitál 26.
  5. Proposal for a REGULATION OF THE EUROPEAN PARLIAMENT AND OF THE COUNCIL on Jurisdiction and the Recognition and Enforcement of Judgments in Civil and Commercial Matters (Recast), COM 2010(748) final.
  6. Bělohlávek, A. Římska úmluva, Nařízení Řím I : komentář v širších souvislostech evropského a mezinárodního práva soukromého. Praha: C. H. Beck, 2009, s. 20.
  7. Bělohlávek, A. Římska úmluva, Nařízení Řím I : komentář v širších souvislostech evropského a mezinárodního práva soukromého. Praha: C. H. Beck, 2009, s. 20.
  8. Hill, J. Cross-border consumer contracts. Oxford: Oxford University Press, 2008, s. 89.
  9. 150/77, 21.
  10. Schlosserova správa, OJ C 59, 1979, s. 47, ods. 153.
  11. Viď. napr. rozdiel, ktoré osoby v právnom zmysle môžu byť spotrebiteľmi alebo nemôžu. Niektoré národné poriadky (donedávna i český) pripúšťali, aby spotrebiteľom bola aj právnická osoba, kým v zmysle európskeho práva môže byť len fyzická osoba.
  12. C-89/91, 13.
  13. 150/77, 14.
  14. C-269/95, 12. C-464/01, 31.
  15. Stanovisko generálneho advokáta vo veci C-269/95, 41.
  16. C-89/91, 19, 20, 22, 23, 24.
  17. C-269/95, 15.
  18. C-269/95, 16. stanovisko generálneho advokáta vo veci C-269/95, 38.
  19. C-269/95, 17.
  20. Hill, J. Cross-border consumer contracts. Oxford: Oxford University Press, 2008, s. 88.
  21. Hill, J. Cross-border consumer contracts. Oxford: Oxford University Press, 2008, s. 89. Bělohlávek, A. Římska úmluva, Nařízení Řím I : komentář v širších souvislostech evropského a mezinárodního práva soukromého. Praha: C. H. Beck, 2009, s. 21.
  22. C-269/95, 17.
  23. Stanovisko generálneho advokáta vo veci C-99/96, 43.
  24. Stanovisko generálneho advokáta vo veci C-269/95, 50.
  25. Stanovisko generálneho advokáta vo veci C-269/95, 51.
  26. C-464/01, 36.
  27. Hill, J. Cross-border consumer contracts. Oxford: Oxford University Press, 2008, s. 92.
  28. Stanovisko generálneho advokáta vo veci C-361/89, 22, 23.
  29. C-361/89 trestné stíhanie voči Patrícii De Pinto, 15.
  30. C-361/89, 16.
  31. Hill, J. Cross-border consumer contracts. Oxford: Oxford University Press, 2008, s. 92.
  32. C-464/01, 51. Tang, Z. S. Electronic Consumer Contracts in the Conflic of Laws. Oxford: Hart Publishing, 2009, s. 25.
  33. Stanovisko generálneho advokáta vo veci C-464/01, 51.
  34. Stanovisko generálneho advokáta vo veci C-464/01, 35.
  35. Stanovisko generálneho advokáta vo veci C-464/01, 39, 41.
  36. Tzv. test zanedbateľnosti: Tang, Z. S. Electronic Consumer Contracts in the Conflic of Laws. Oxford: Hart Publishing, 2009, s. 23.
  37. C-464/01, 39, 4.
  38. Rozehnalová, N., Týč, V. Evropský justiční prostor (v civilních otázkách). Brno: Masarykova univerzita v Brne, 2005, s. 98.
  39. Nariadenie Rím I, recitál 7.
  40. Nariadenie Brusel I, recitál 5.