Humanitární intervence zažila svůj rozmach hlavně po skončení světových válek, k čemuž přispělo všeobecné úsilí o ochranu lidských práv.1

Humanitární intervence

1. Úvod

Článok sa zameriava na problematiku humanitárnej intervencie. Humanitárna intervencia predstavuje jav či koncept, ktorý je na medzinárodnej scéne známy už niekoľko storočí, napriek tomu zvýšená pozornosť sa mu venuje až v posledných dvadsiatich rokoch, k čomu prispeli následky prvej a druhej svetovej vojny a všeobecne úsilie o obmedzenie používania zbraní, umocnené dôrazom na suverenitu štátov a následne mohutný rozvoj ľudských práv a ľudskoprávna dimenzia medzinárodného práva vôbec. Paradoxom sa stal fakt, že práve vôľa a ochota štátov zavádzať humanitu do noriem tak medzinárodných ako aj vnútroštátnych, spôsobil kontradiktórnosť s vymedzením ich vlastnej suverenity – čo si štát môže ešte dovoliť na svojom území a aké konanie je už v rozpore s normami medzinárodného práva a kedy sa takéto konanie nestáva iba jeho vnútroštátnou záležitosťou, ale ide o konanie, do ktorého majú právo vstupovať aj ďalšie štáty ako členovia medzinárodného spoločenstva. Ani načrtnutie problematiky nie je jednoduché, pretože už z predchádzajúcej vety možno vyviesť niekoľko predmetných úvah. To, že porušovanie ľudských práv štátmi na svojom území nie je vnútroštátnou záležitosťou by v dnešnom medzinárodnom práve v zásade nevyvolávalo žiadne polemiky, otázne však zostáva či ostatné štáty majú práva alebo povinnosť postaviť sa voči takémuto hrubému porušovaniu ľudských práv. O tejto otázke prebiehali diskusie hlavne po skončení studenej vojny a štátom bolo často vyčítané, že na interpretáciu práva či povinnosti používajú „dvojaký meter“. Do 21. storočia medzinárodné spoločenstvo vstúpilo s niekoľkými skúsenosťami s praktickou aplikáciou humanitárnej intervencie bez ohľadu nato, či ju v danej situácii skutočne využilo alebo nie a nesie si tak svoje „dedičstvo“ minimálne z udalostí v Juhoslávii či Rwande. Medzinárodnou oblasťou začala rezonovať potreba zaujať postoj k humanitárnej intervencii a keďže z posledných rokov bolo zrejmé, že ide o koncept ťažko prijateľný štátmi, vzniklo niekoľko teórií, ktoré sa snažili vyriešiť základný problém humanitárnej intervencie, a to vytvorenie pomerného vzťahu medzi suverenitou štátu a ľudskými právami ako aj otázku práva – povinnosti intervencie. Najviac prijateľný sa zdá byť koncept zodpovednosti za ochranu ( R2P ), ktorý bol vypracovaný Medzinárodnou komisiou pre intervenciu a štátnu suverenitu zriadenú ako ad hoc komisiu kanadskou vládou v roku 2001. Tento vypracovaný koncept začal rezonovať aj na pôde OSN a v roku 2006 sa stal predmetom dvoch rezolúcií Bezpečnostnej rady OSN, ktoré sa naň priamo odvolávajú. Mohlo by sa zdať, že štáty konečne prejavili vôľu a diskutovaná humanitárna intervencia našla svojho nástupcu v akceptovanejšej podobe konceptu R2P. Obdobie od 2001 až 2006 síce predstavuje „iba“ päť rokov, ktoré hlavne pri zmenách v oblasti medzinárodného práva nie sú dlhou periódou, ktorá by na jeho platnosť mala zásadnejší vplyv, ale zdá sa, že R2P predstavuje určitú výnimku. Za spomenutých päť rokov R2P zaznamenalo nevídaný rozvoj, čo ale spôsobilo, že vo svojej terajšej podobe získal úplne iný rozmer, ako bol pôvodne koncipovaných v záverečnej správe Medzinárodnej komisie pre intervenciu a štátnu suverenitu. Hoci nie je presne možné povedať, ako sa bude vyvíjať ďalej a či má tento koncept šancu na udržanie sa na medzinárodnej scéne, je možné skonštatovať, že v súčasnej podobe sa koncept R2P výrazne odklonil od problematiky humanitárnej intervencie, a teda neposkytuje jej riešenie. Rozhodne nie je možné humanitárnu intervenciu považovať za problém obsolentný, ale nanajvýš stále aktuálny, a preto je mu potrebné venovať patričnú pozornosť.

Vzhľadom na uvedené, na problematiku humanitárnej intervencie a R2P nie je možné nahliadať oddelene. Článok sa zameriava na humanitárnu intervenciu, ale neopomína ani jej možný prechod do konceptu R2P, ktorý bol na medzinárodnej scéne zrejmý minimálne v prvých rokoch 20.storočia. To, že dnes nehovoríme o humanitárnej intervencii ako o predchodcovi R2P, je jednoznačným signálom ťažkého hľadania kompromisov na vyriešenie tejto dilemy. Táto skutočnosť vyplýva z faktu, že ide o problematiku multidisciplinárnu. Nejde len o problém týkajúci sa medzinárodného práva, ale o otázku morálnu, etickú a politologickú. Všetky tieto faktory majú obrovský vplyv, a preto je nevyhnutné upozorniť, že hoci sa článok zameriava na skúmanie a analyzovanie problematiky z hľadiska medzinárodného práva, je potrebné zohľadňovať aj neprávne faktory najmä politické a morálne.

2. Historický vývoj humanitárnej intervencie

Prvá časť bude venovaná prehľadnému historickému vývoju tejto problematiky. Napriek zdaniu, spracovanie historického vývoja humanitárnej intervencie nepatrí medzi jednoduchý krok. Je nanajvýš zložité zmapovať počiatky humanitárnej intervencie v oblasti medzinárodného práva, ktoré aj v súčasnosti patrí medzi dynamicky sa rozvíjajúce odvetvia práva. Nehovoriac o výraznej odlišnosti právnej úpravy v takých oblastiach ako vojnové právo, resp. právo ozbrojených konfliktov či použitie, resp. zákaz použitia zbraní, ktoré sú imanentnou súčasťou spracovávanej problematiky. Napriek tomu je možné približne stanoviť datovanie humanitárnej intervencie avšak nie v absolútnom chápaní zhodnom v súčasnom poňatí.

Humanitárna intervencia vo svojej podstate je známa približne od 15. storočia2 a jej existencia sa odvodzuje od teórie spravodlivej vojny.3 Aj keď pojem ako taký ešte známy nebol.

Od 19.storočia dochádza k používaniu už aj samotného pojmu humanitárnej intervencie. Jeho obsahové naplnenie však bolo o niečo odlišné od súčasného. Približne do 20. stor. sa týmto pojmom označovalo použitie ozbrojenej sily k zásahu na územie iného štátu, aby zasahujúci štát ochránil svoje vlastné obyvateľstvo na území cudzieho štátu. Samozrejme bolo by mylné sa domnievať, že všetky tieto zásahy mali humanitárny charakter, ale tiež by nebolo správne myslieť si , že všetky útoky boli uskutočňované so skrytým cieľom. Hoci často sa tieto zásahy využívali predovšetkým na šírenie kresťanstva v nekresťanských krajinách, alebo ako bolo v tej dobe zaužívané delenie na civilizované a necivilizované krajiny.4

V tomto období sa považovalo za menej sporné názorové radenie intervencie medzi obyčajové právo. Je však potrebné pripomenúť, že prax štátov5 a opinio iuris v tej dobe vychádzalo zo správania sa Európskych mocností a medzinárodné právo bolo produktom rozhodnutí, ktoré vzišli z Kongresov, na ktorých sa tieto mocnosti z času načas stretávali.

Koncom 19. stor. dochádza k triešteniu názorov na humanitárnu intervenciu. Tieto názorové prúdy je možné rozdeliť na anglosaské a kontinentálne. Zatiaľ čo anglosaské poňatie podporovalo humanitárnu intervenciu na základe dôvodenia jej prirodzenoprávneho pôvodu, kontinentálne, tvoriace niekoľko názorových prúdov, sa viac-menej prikláňalo k odmietaniu humanitárnej intervencie.6 Hlavné dôvody pre takéto stanovisko videlo najmä v nesúlade s pozitívnym právom a s princípom rovnosti štátov, ako aj v nenachádzaní opodstatnenosti jej legality, aj keď súhlasili, že určité morálne dôvody pre jej podporu existujú.

Na prelome 20. stor. sa aj na európskom kontinente začali ozývať hlasy o pripustení možnosti považovať humanitárnu intervenciu za legálnu, ale pod podmienkou jej vykonávania z dôvodu humanity, ale nie za predpokladu jednostranného, ale len za kolektívneho použitia sily modifikovaného podmienkou účasti čo možno najviac štátov, ktoré sa považovali za civilizované.

Pre prvú polovicu 20. storočia je vývoj v tomto smere zrejmý. Medzinárodné spoločenstvo začalo tendovať k smerovaniu, ktorého dôsledkom má byť obmedzenie možnosti použitia sily.7 Tento započatý vývoj bol potvrdený aj prijatím Charty OSN, ktorá potvrdila zákaz použitia sily a stanovila iba dve výnimky pre možnosť použitia ozbrojenej sily.8 Takže navzdory očakávaniam, že by sa tvorcovia mohli prikloniť k možnosti existencie obyčaje v tejto oblasti a zohľadniť ju pri formovaní Charty, nestalo sa tak.

Otázka humanitárnej intervencie sa počas obdobia studenej vojny dostala do úzadia hoci aj v tomto období sa uskutočnilo pár akcií, ktoré boli obhajované humanitárnym účelom, neboli označené vyslovene ako humanitárna intervencia.9

Od 90. rokov 20. stor. sa humanitárne intervencie uskutočňovali pod záštitou OSN. A práve v súvislosti s touto skutočnosťou sa dostáva humanitárna intervencia opäť do popredia, a to za účelom rozhodnutia, či sa použitie ozbrojenej sily z dôvodu humanitárnej intervencie dá považovať za konanie, ktoré je dovolené. Pri posudzovaní tejto spornosti je možné vychádzať buď z obyčajového práva10 alebo zo zmluvného práva.11 Aspektom právneho rámca spracovávanej problematiky bude podrobne venovaná samostatná tretia časť predkladanej práce.

V úvode tejto časti bolo vymedzené obsahové naplnenie pojmu humanitárnej intervencie na počiatku 19. Storočia. Z napísaného je možné jednoznačne vidieť výrazné zmeny vo vývoji a v pohľade na jej chápanie a samotnú realizáciu. K tomuto posunu dochádza aj v rámci obsahového naplnenia. Čo je teda humanitárna intervencia podľa súčasného medzinárodného práva? Vývoj, ktorý v tejto oblasti prebiehal či prebieha by nepochybne mohol viesť k záveru jej jednoznačného obsahového vymedzenia. Otázka humanitárnej intervencie však predstavuje spornú otázku nielen v súvislosti s jej právnym základom realizácie či realizáciou samotnou, ale aj v súvislosti so samotným obsahovým vymedzením. Pre poskytnutie definície by sme potrebovali legálnu definíciu prijatú medzinárodným spoločenstvom. Prezentácia definície však nie je možná, pretože k jej prijatiu medzinárodným právom do dnešného dňa neprišlo. Existuje nespočetné množstvo vymedzení obsahového rámca humanitárnej intervencie, ktoré sa odvíjajú od širšieho či užšieho aspektu chápania problematiky. Článok vychádza z vymedzenia vzťahujúceho sa na použitie ozbrojenej sily štátom, skupinou štátov alebo medzinárodnou organizáciou v treťom štáte za účelom ochrany osôb nachádzajúcich sa na tamto území pred rozsiahlym porušovaním základných ľudských práv a to najmä páchaním rozsiahleho vyvražďovania, genocídou, zločinov proti ľudskosti, vojnových zločinov. Obete nie sú obyvateľmi štátu/štátov, ktoré zasahujú. Teda štátna príslušnosť nie je rozhodujúca.

Mgr. Jana Ondrovičová

Pokračování v příštím článku

Summary

Jana Ondrovičová: The Status of the Humanitarian Intervention at the Present International Law

The doctrine of “humanitarian intervention” has long been a controversial subject, both in law and in international relations, and remains so today.

For humanitarian intervention is typical that it is a multidisciplinary issue. This problem is questionable not only from the point of view of law; however, there also arise many ethic and moral dilemmas.

The article handles the humanitarian intervention from the view of international law hence my aim is to outline the legal questions connected with this issue.

At first it must be said that humanitarian intervention exists for a very long time although it has been subject of discussions for last ten or twenty years.

What makes the humanitarian intervention such controversial point in question in contemporary international law?

There are some questions to think about:

Firstly, the main question is: What is the humanitarian intervention? We need the legal definition if we want to answer. But there is no generally accepted definition of this term. For the purpose of this article which deals with the military intervention, the humanitarian intervention is mostly understood as: an use of force by a state, or group of states or international organization in a third state for the purpose of protecting the nationals of the target state from massive violations of the most fundamental human rights, especially mass murder and genocide. The victims are not nationals of the intervening state.

Secondly, the question of legality of humanitarian intervention

The humanitarian intervention is not the issue of customary law, there exist only treaty law. The relevant treaty law can be found in UN Charter.

The problem of humanitarian intervention lies in three legal absolutes:

a) peace – according to the articles of the UN Charter, the Security Council is the body whose primary purpose is to maintain international peace and security. The massive deprivation of fundamental human rights within territory of one state can threaten international peace. But one of the basic principles of international law is the principle of state sovereignty which means the obligation of non-intervene in matters that are essentially within the domestic jurisdiction of any state.

b) human rights – the rapid development of human rights ideology in the second half of 20th century gave rise to a number of approachs under which the human rights are not only the matter within the domestic jurisdiction of the state.

c) use of force – according to the articles of the UN Charter, the use of force is illegal. The qualifications to this rule are claims made in the name of self-defence or collective security with the authorization by Security Council under the Chapter VII. But most international lawyers have agreed that intervention for the purposes of humanitarianism and democracy building did not pass these two exceptions.

Thirdly, the question of the right authority.

Who has the right to covered action by the mandate? In general, Security Council is the right body which may authorize the use of force. But this is not so evident. The history proves a great deal of situations where the condition of mass violation of human rights was fulfilled but the Security Council was inactive.

From this reason it must be underlined that the humanitarian intervention is not only the legal question but also the question of political will of the state. Although the development has tended from humanitarian intervention to responsibility to protect the fact of political will still remains.

  1. Tematika spracovaného článku je súčasťou projektu SVV 260410/2010: „Proměny mezinárodního práva a jeho nauky: vybrané koncepty“.
  2. Toto obdobie sa považuje za éru, v ktorej vznikli základy humanitárnej intervencie a R2P, a to vďaka vplyvu náboženstiev a teórie spravodlivej vojny. Viktória ( 1492-1546) sa na ozbrojenú intervenciu dívala ako na povinnosť civilizovaných štátov zasiahnuť voči „zaostalým“ štátom a ukončiť tak nehumánne praktiky ako kanibalizmus a prinášanie ľudských obetí a zároveň k šíreniu kresťanstva v týchto krajinách. Hugo Grotius ( 1583-1645) pridal k týmto kritériám ešte aj potláčanie ikonizmu, ateizmu a sexuálnej nemorálnosti.
  3. Teória spravodlivej vojny má svoj pôvod už v období starovekého Ríma, ale k jej výraznému prepracovaniu dochádza až pod vplyvom kresťanských filozofov najmä Tomáša Akvinského. Do teórie medzinárodného práva bola uvedená zásluhou Huga Grotiusa. Teória spravodlivej vojny sa v období, v ktorom bola uvedená na medzinárodnú scénu snažila o humanizáciu vojny a to tým, že chopiť sa zbrane síce bolo možné, ale k takémuto konaniu mohlo dôjsť iba za naplnenia určitých podmienok. Ius ad bellum vzniklo za kumulatívneho splnenia týchto podmienok: spravodlivý dôvod, správy úmysel, oprávnená autorita, predpokladaný úspech, posledná možnosť, proporcionalita a komparatívna oprávnenosť.
  4. Odkaz zaužívaného delenia na civilizované a necivilizované krajiny môžeme v konečnom dôsledku ako pozostatok tejto doby nájsť aj v súčasnom Štatúte MSD čl. 38 ods. 1 pís. c).
  5. Ako príklad intervencií v tomto období možno uviesť: zásah Veľkej Británie, Francúzska, Rakúska, Pruska a Ruska v Sýrii po masakroch 6 tis. Kresťanov ( 1860); zásah Európskych mocností na Kréte ( 1866), v Bosne ( 1875), v Bulharsku (1877) proti prenasledovaniu na týchto územiach páchaného Turkami; zásah USA na Kube ( 1898).
  6. Kolb, Robert; Note on humanitarian intervention; International review of the Red Cross; vol. 85, afl. 849; 2003; str. 122.
  7. Dôkazom smerovania k zakotveniu zásady nezasahovania ( the principle of non-intervention) je viacero dokumentov, ktoré boli prijímané od 30.rokov 20.storočia ako príklad možno uviesť Dohovor týkajúci sa práv a povinností štátov počas občianskych nepokojov z roku 1928, ktorý zakazuje národu jedného štátu zasahovať do záležitostí iného štátu ( pozri Convention concerning the Duties and Rights of States in the Event of Civil Strife; 20.február 1928; čl. 1 ), Montevidejský dohovor o právach a povinnostiach štátov z roku 1936 zakazujúci akémukoľvek štátu zasahovať do vnútorných aj vonkajších záležitostí iného štátu ( pozri Montevideo Convention on Rights and Duties of States; 26.decembra 1933; čl. 8 ), Medziamerická dohoda o vzájomnej pomoci z roku 1947, ktorá potvrdzuje neporušiteľnosť suverenity, teritoriálnej integrity a politickej nezávislosti každého zmluvného štátu ( pozri Inter-American Treaty of Reciprocal Assistance; 2.septembra 1947; čl. 1 a 6). Obdobné ustanovenia sa nachádzajú tiež v chartách jednotlivých regionálnych organizácií ako Organizácia Africkej jednoty ( dnes Africká únia ), v Pakte Ligy arabských štátov či v Zmluve o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci ( pozri Charter of the Organization of American States; 30.apríla 1948; čl. 15; Charter of the Organization of African Unity; 25.máj 1963; čl.3; Pact of the League of Arab States; 22.marca 1945; čl. 8; Treaty of the Friendship, Co-operation and Mutual Assistance; 14.mája 1955; čl. 8). V roku 1965 OSN prijalo Deklaráciu o neprijateľnosti zásahov do vnútorných záležitostí štátov a ochrane ich nezávislosti a suverenity ( pozri UN Doc. A/6220; Declaration on the Inadmissibility of Tntervention in the Domestic Affairs of States and the Protection of their Independence and Sovereignty; 1965 ). Princípy vymedzené v tejto deklarácii boli vyhlásené za základné princípy medzinárodného práva v roku 1970 v Deklarácii o priateľských vzťahoch a spolupráci medzi štátmi ( pozri UN Doc. A/8018; Declaration on Principles of Law Governing Friendly Relations and Co-operation Among States; 1970 ).
  8. Nanda, Ved P.; Humanitarian Intervention under International Law and U. N. Charter; In: International Law : Issues and Challenges, vol. 1; Gurgaon : Hope India Publications; 2009; str. 111.
  9. Podstatu humanitárnej intervencie v tomto období predsa len naplnili tri zásahy: India v Bangladéši ( 1971-72); Tanzánia v Ugande – oslobodenie krajiny od režimu diktátora Idiho Amina; Vietnam v Kambodži – eliminovanie režimu Červených Kmérov.
  10. Pri posudzovaní otázky obyčajového práva nie je však jeho existencia v tejto otázke potvrdená.
  11. Podpora humanitárnej intervencie vychádzajúca zo zmluvného práva prichádza do úvahy. Pričom zmluvný základ tvorí predovšetkým Charta OSN.