Humanitární intervence zažila svůj rozmach hlavně po skončení světových válek, k čemuž přispělo všeobecné úsilí o ochranu lidských práv.1

Pokračování předchozího příspěvku


Humanitární intervence3. Humanitárna intervencia v medzinárodnom práve

Nasledujúca časť sa bude zaoberať postavením humanitárnej intervencie v teórii, poukázaním na argumenty v jej prospech ako aj argumenty proti použitiu sily pod záštitou humanitárnej intervencie. Gros tretej časti sa bude sústrediť na právne základy týchto argumentov, ale zároveň nie je možné opomenúť aj ďalšie aspekty, ktoré dotvárajú argumentáciu a autorka ich z dôvodu poskytnutia uceleného pohľadu na problematiku nebude obchádzať. V tejto súvislosti sa bude možné stretnúť nielen s právnou argumentáciou, ale aj s vplyvom politických či etických menovateľov.

Z právneho pohľadu je humanitárna intervencia otázkou vzťahu medzi štátnou suverenitou – ľudskými právami – použitím (resp. zákazom použitia) sily. Ide o vyjadrenie či pokus vyjadrenia súvzťažného vzťahu. Ako už bolo zmienené, snahy o podporu pre existenciu humanitárnej intervencie je možné nájsť tak v zmluvnom ako aj obyčajovom práve.

3.1. Humanitárna intervencia – zmluvné právo

Článok zameriava pozornosť najprv na zmluvný základ humanitárnej intervencie. Vzhľadom na extenzívnosť výkladu jednotlivých relevantných ustanovení môžeme nájsť podporu či práve naopak, vyvrátenie realizácie vo vzťahu k humanitárnej intervencii. Je možné vychádzať predovšetkým z nasledujúcich dokumentov súčasne platného medzinárodného práva:

Charta OSN

Základnou úlohou OSN je ochrana medzinárodného mieru a bezpečnosti. Doktrína humanitárnej intervencie sa dostáva do priamej interakcie s niekoľkými ustanoveniami Charty.

Použitie ozbrojenej sily

Čl. 2 ods. 4

Všetci členovia sa vystríhajú vo svojich medzinárodných stykoch hrozby silou alebo použitia sily ako proti územnej celistvosti alebo proti politickej nezávislosti ktoréhokoľvek štátu, tak akémukoľvek inému spôsobu nezlučiteľnému s cieľmi Organizácie spojených národov.

Podľa citovanej zásady zákazu použitia sily sa štáty majú zdržať použitia ozbrojenej sily v medzinárodných vzťahoch. Výnimky z tohto ustanovenia prichádzajú do úvahy iba na základe kapitoly VII. Za túto výnimku sú ale označené iba akcie, ktoré štáty uskutočňujú na základe sebaobrany – čl. 51 alebo na zaistenie medzinárodnej bezpečnosti na základe zmocnenia Bezpečnostnou Radou OSN v prípade opatrení prijatých podľa čl. 42. Humanitárna intervencia ako výnimka prijatá nebola. K argumentom pre podporu humanitárnej intervencie v tomto článku sa odvodzuje značne rozsiahly výklad tohto ustanovenia, ktorý tvrdí, že zákaz použitia sily sa vzťahuje iba na situácie, kedy by bola dotknutá územná celistvosť či politická nezávislosť daného štátu. Z tohto pohľadu sa naznačuje, že ak by intervenciou nedošlo k zásahom do zriadenia tohto štátu ani by neboli sledované územné nároky, humanitárna intervencia nie je s týmto ustanovením Charty v žiadnom rozpore.

Princíp štátnej suverenity

Čl. 2 ods. 7

Žiadne ustanovenie tejto Charty nedáva Organizácii spojených národov právo, aby zasahovala do vecí, ktoré podstatne patria do vnútorných právomocí ktoréhokoľvek štátu, ani nezaväzuje členov, aby takéto veci podrobovali riešeniu podľa tejto Charty; táto zásada nebráni, aby sa použili donucovacie opatrenia podľa Kapitoly VII.“

Zásada nezasahovania do vnútorných záležitostí štátu a v jej rozpore sa humanitárna intervencia viaže na prípady, kedy dochádza k porušovaniu ľudských práv v rámci jurisdikcie jedného štátu.

Ľudské práva

V Charte OSN nie sú ustanovenia, ktoré by rozpracovávali otázku ľudských práv prípadne spektra ochrany. Zmienka sa nachádza v Preambule Charty, ktorá sa hlási k viere v základné ľudské práva.

Okrem toho vývoj po prijatí Charty v polovici 20. stor. jednoznačne smeroval k posilneniu postavenia ľudských práv – takže zo súčasného zmluvného medzinárodného práva sa na ne nehľadí ako na oblasť, ktorá by výslovne spadala do vnútroštátnych záležitostí štátu.

Môže BR OSN rozhodovať o použití sily k humanitárnej intervencii?

Do úvahy prichádza čl. 24 Charty OSN

1. „Aby bola zaistená rýchla a účinná akcia Organizácie spojených národov, zverujú jej členovia Bezpečnostnej rade základnú zodpovednosť za udržanie medzinárodného mieru a bezpečnosti a sú zajedno v tom, že Bezpečnostná rada, vykonávajúc svoje úlohy, ktoré vyplývajú z tejto zodpovednosti, koná v ich mene.“

Vzniká tu otázka či môže mať porušovanie ľudských práv na území jedného štátu rozsah, ktorý by spôsobil ohrozenie medzinárodného mieru?

Zásadným problémom je, že pri hľadaní odpovedí sa dostávajú do vzájomnej interakcie také imperatívy ako ochrana ľudských práv či zákaz použitia ozbrojenej sily.

Dohovor o zabránení a trestaní zločinu genocídy

Bol prijatý v roku 1948, zmluvné strany sa v ňom zaviazali zabraňovať páchaniu genocídy a trestať takéto zločiny. Genocída bola postavená mimo záležitosti, ktoré spadajú do vnútornej jurisdikcie daného štátu podľa čl. 2 ods. 7 Charty OSN a hľadí sa na ňu ako na medzinárodný zločin.

Je potrebné poukázať na to, že z analýzy čl. VIII Dohovoru:

Každá zmluvná strana môže požiadať príslušný orgán Organizácie spojených národov, aby v súlade s ustanoveniami Charty Organizácie spojených národov urobila všetky opatrenia, ktoré by považovala za nutné k zabráneniu a potlačeniu páchania genocídy alebo ktoréhokoľvek z ostatných činov vypočítaných v článku III.

Z uvedeného vyplýva, že intervencia v prípade genocídy môže zahŕňať ozbrojené použitie sily, ale takéto konanie je skôr právo ako povinnosť daných štátov. Táto skutočnosť našla odraz aj v prípade Rwandy, kedy stáli členovia BR OSN mali veľkú obavu použiť pojem genocída na označenie vzniknutej situácie práve z obavy, že by to znamenalo ich povinnosť zakročiť voči potlačeniu páchanej genocídy. Na druhej strany sa môže jednať iba o kolektívny zásah podľa ustanovení Charty.

Zakladajúci akt Africkej únie

Pri zisťovaní právnych základov humanitárnej intervencie stojí za zmienku právny dokument, ktorý sa priamo zmieňuje o humanitárnej intervencii, a to najmä v súvislosti s jeho ojedinelým postavením v medzinárodnom práve. V súčasnosti je reprezentovaný zakotvením práva intervencie z humanitárnych dôvod v Zakladajúcom akte Africkej únie – čl. 4 pís. h, ktorý hovorí o práve na intervenciu v prípade genocídy, vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti a neskôr doplnené Protokolom aj v prípade vážneho ohrozenia zákonného poriadku a na obnovenie mieru a stability v členskom štáte.

Niekoľko aspektov tohto ustanovenia:

1. Je koncipované ako právo Africkej únie na intervenciu – čo môže vyvolávať značnú voľnosť uváženia príslušných orgánov Africkej únie.

2. Podľa jedného z koncipovateľov Záverečného aktu, je toto ustanovenie mienené ako situácia, ktorá môže nastať iba v prípade ak štát, proti ktorému má byť intervenované, dá na takúto intervenciu súhlas (nie je preto naformulované ako právo? – teda členským štátom Africkej únie vzniká až vtedy, ak dá na to súhlas štát, voči ktorému má byť intervencia vedená?) Táto podmienka sa však nikde explicitne neuvádza, a teda je otázne či je relevantná.

3. Toto ustanovenie ešte nebolo uvedené do praxe. Čo by to znamenalo, ak by sa tak stalo? Prevažná väčšina hlasov, ktorá sa ozýva, vychádza z toho, že by išlo o konanie, ktoré by bolo v rozpore s ustanoveniami Charty OSN, pretože Africká únia by svojím rozhodnutím dala zmocnenie na humanitárnu intervenciu bez akéhokoľvek zainteresovania BR OSN. Tu však ide o otázku, ktorá spadá do pôsobnosti BR OSN.

4. Je možné, že takýmto ustanovením reagovala Africká únia práve na prípady, ktoré dávajú za vznik tvrdeniu, že OSN sa v mnohých otázkach stáva nepružnou organizáciou, v ktorej prevláda politická vôľa jednotlivých členských štátov.

3.2. Humanitárna intervencia – obyčajové právo

Okrem zmluvného základu pre humanitárnu intervenciu je vhodné upriamiť pozornosť aj na obyčajové právo. Ozývajú sa hlasy, ktoré sa snažia o podporu prípadnej existencie obyčaja. Existenciu obyčajového medzinárodného práva v otázke humanitárnej intervencie opierajú o skutočnosť jestvujúcej praxe štátov v tejto oblasti počnúc začiatkom 90. rokov 20. storočia po skončení Studenej vojny. Poukazujú na sériu prípadov v tomto období – Libéria, Severný Irak, Somálsko, Kosovo – ktoré sú dôkazom potvrdzujúcej praxe štátov či fakt, že samotné vojenské akcie boli dôvodené humanitárnym motívom – čo podporovatelia tohto stanoviska udávajú ako dôkaz potvrdzujúci doprevádzajúce opinio iuris.

Problém tohto prístupu však vyvstáva v otázke vzťahu obyčaja, čl. 2 ods. 4 Charty OSN a ustanoveniami Viedenského dohovoru. Je možné, aby obyčaj mal prednosť pred ustanoveniami čl. 2 ods. 4 Charty. Vychádzajúc z čl. 64 Viedenského dohovoru: „Ak vznikne nová imperatívna norma všeobecného medzinárodného práva, každá zmluva, ktorá je v rozpore s touto normou, sa stane neplatnou a zanikne“, by takáto interpretácia prichádzala do úvahy iba v prípade, ak by išlo o normu povahy ius cogens (čo sa týka humanitárnej intervencie a ozbrojeného zásahu). Až vtedy by mohol dostať obyčaj prednosť pred v súčasnosti relevantným znením čl. 2 ods. 4 Charty OSN.

Pre komplexnosť spracovania témy je potrebné uviesť aj niekoľko argumentov, v ktorých možno nájsť podporu či práve naopak dôvody proti humanitárnej intervencii hoci ich základ nie je čisto právnej povahy. Množstvo teoretikov sa prikláňa k názoru, že bez ohľadu na to, čo ustanovujú právne normy, existuje morálna povinnosť zasiahnuť, aby bolo možné chrániť obyvateľstvo pred genocídou a rozsiahlym vyvražďovaním. Toto stanovisko sa opiera o tvrdenie, že suverenita je odvodená od zodpovednosti štátu chrániť svoje obyvateľstvo, a keď štát v tejto povinnosti zlyhá, stráca tak práva, ktoré mu plynú z jeho suverenity. Z nadväznosti na obdobnú argumentáciu „straty suverenity“ vychádzajú aj ďalšie prístupy.2 Takýto postoj však vytvára množstvo problémov. Ak by bola štátom garantovaná morálna opodstatnenosť intervencií, vznikol by obrovský priestor pre zneužívanie humanitárnych argumentov na dosiahnutie mocenských cieľov. V tejto súvislosti sa tiež poukazuje na vznik ďalšieho problému, ak by bolo morálne siahnuť v takýchto prípadoch po zbraniach a zasiahnuť, nebolo morálne pomôcť štátu ešte predtým, ako sa do takto vyhrotenej situácie dostal? Toto je jeden z argumentov, ktoré súčasné medzinárodné spoločenstvo vedú ku krokom predznamenávajúce nové vývojové trendy v tejto otázke.

Ku kritike morálnej opodstatnenosti humanitárnej intervencie sa pridávajú aj ďalšie námietky z radov právnikov, teoretikov či politikov na medzinárodnom poli. Z oblasti medzinárodného práva zaznievajú hlasy, podľa ktorých je potrebné vychádzať zo znenia Charty OSN a podľa tej je jednoznačne ustanovený zákaz použitia zbraní okrem uvedených dvoch výnimiek. Na základe striktného výkladu je jednoznačným záverom, že v prípade polemík ohľadne humanitárnej intervencie je potrebné aplikovať čl. 2 ods. 4. Z radov politikov zaznievajú ohlasy, že žiaden štát nemá právo vysielať vlastných vojakov ako svojich obyvateľov na územie iného štátu prelievať krv za, hoci trpiace, ale obyvateľstvo iného štátu. K tomu sa pridáva aj kladenie dôrazu na skutočnosť, že žiaľ štáty ozbrojené operácie obhajujú humanitárnymi cieľmi, ale často tento cieľ nie je primárny. Čo privádza k argumentácii o tzv. selektívnej reakcii, kedy štáty zasahujú iba v prípadoch podľa svojho uváženia a svojich národných záujmov až k otázke možnosti zneužitia humanitárnej intervencie.

4. Humanitárna intervencia a medzinárodné právo v 21. storočí

Vzhľadom na skutočnosť, ktorá vyplýva z doteraz platných medzinárodnoprávnych noriem dotýkajúcich sa otázky humanitárnej intervencie medzinárodné spoločenstvo sa rozhodlo posunúť vývoj ďalším smerom.3 Tento fakt sa prejavil v ochote medzinárodných aktérov dať začiatkom 21. storočia za vznik novému konceptu známemu ako zodpovednosť za ochranu (R2P – Responsibility to Protect).

Koncept R2P sa na medzinárodnej scéne objavil v roku 2001, ako súčasť záverečnej správy, ktorú vypracovala Medzinárodná komisia pre intervenciu a štátnu suverenitu.4

V tejto záverečnej správe sa dostáva do stretu humanitárna intervencia a R2P, z ktorého je možné vyvodiť niekoľko záverov a tým načrtnúť základné rozdiely medzi oboma konceptmi.

Zatiaľ čo humanitárna intervencia je otázkou, ktorá sa primárne zaoberá použitím ozbrojenej sily z humanitárnych dôvodov, R2P je koncipovaná na oveľa širšom základe, ktorého podstata je vytvorená v troch neodmysliteľných súčastiach tohto konceptu. Zodpovednosť za ochranu je tvorená zodpovednosťou za prevenciu5 – reakciu6 – rekonštrukciu.7 Teda z časového hľadiska zahŕňa nielen okamih samotného použitia sily, ale aj obdobie pred, ktoré má viesť k tomu, aby etapa reakcie nenastala a ak by náhodou prijaté preventívne opatrenie nenapomohli odvrátiť nutnú reakciu v podobe ozbrojeného zásahu, tak R2P zahŕňa aj obdobie následnej rekonštrukcie po použití ozbrojenej sily vo vzťahu k územiu štátu, ktorý bol takýmto zásahom zasiahnutí. Teda ide o komplexnejšie spracovaný koncept.

Ďalším rozdielom je presunutie pozornosti od práva na intervenciu intervenujúceho štátu, k zodpovednosti za ochranu k trpiacemu obyvateľstvu, ktoré potrebuje pomoc. Takže pozornosť sa presúva od interventa k obyvateľstvu.

Ďalšou zmenou, ktorú R2P v záverečnej správe prináša je definovanie, šiestich kritérií, ktorých kumulatívne naplnenie bude dôvodom pre ozbrojený zásah z humanitárnych dôvodov. Ide o nasledovné kritériá:

1. spravodlivý dôvod – hrozba alebo realizácia závažnej a nenapraviteľnej škody ľudským bytostiam spočívajúce buď „v rozsiahlych stratách na životoch, uskutočniteľných alebo predvídateľných, či už zahŕňajú genocídny úmysel alebo nie, ktoré sú výsledkom úmyselného konania štátu, alebo jeho nekonania alebo neschopnosti konať alebo v rozsiahlych etnických čistkách, uskutočnených alebo predvídateľných či už sú realizované vraždami, násilným vyháňaním, aktmi teroru alebo znásilňovaním“.8

2. správny úmysel – primárny účel, ale nemusí byť jediný, mala by byť humanitárna motivácia, t.j. „zastaviť alebo odvrátiť ľudské utrpenie“.9

3. oprávnená autorita –BR OSN, ak by nekonala, do úvahy prichádzajú aj Valné zhromaždenie OSN, regionálne organizácie a v krajnom prípade by to mohli byť aj skupina štátov alebo dokonca jednotlivé štáty.

4. vyčerpanie všetkých prostriedkov – pred ozbrojeným zásahom musia byť vyčerpané všetky iné prostriedky miernejšej povahy, ktoré by mohli vyriešiť vzniknutú situáciu, alebo je nepochybné, že takéto prostriedky by danú situáciu nezlepšili.

5. princíp proporcionality – proporcionalita predstavuje jeden zo základných princípov ius ad bellum a ako taká nepredstavuje predmet kontroverzných interpretácií.

6. rozumné šance na úspech – podmienka je splnená ak takto vedený zásah pomôže k zlepšeniu situácie a nie naopak, už aj tak kritickú situáciu by ešte zhoršil.

Čo sa týka postojov k zmienenej záverečnej správe, ako to býva, zaznievala kritika aj chvála. Predovšetkým sa vyzdvihovala myšlienka komplexnejšieho riešenia situácie, na druhej strane sa na stanovené kritéria opäť hľadelo ako na vágne a v podstate nestanovujúce žiadne limity, keďže opäť poskytujú značne veľký priestor pre voľne uváženie a predovšetkým politickú vôľu prípadných aktérov.10 Kritické ohlasy tvorcom tohto konceptu vyčítali tiež fakt, že v podstate nejde o vytvorenie nového prístupu ale návrat k tradícii, ktorú vzhliadali v teórii spravodlivej vojne z obdobia 16.storočia.

Napriek tomu, že na medzinárodnej scéne sa za poslednú dekádu objavilo niekoľko konceptov,11 ktoré mali tendenciu zaujať miesto po humanitárnej intervencii a tým vyriešiť aj dilemu, ktorá je s ňou už desaťročia spojená, až keď uzrelo svetlo sveta R2P, stal sa okamžite predmetom množstva neutíchajúcich diskusií na medzinárodnej scéne. Pričom nezostalo iba pri debatách, ale vývoj smeroval ďalej. R2P bola predmetom správy, ktorú vydal Panel na vysokej úrovni pre hrozby, výzvy a zmenu (High Level Panel on Threats, Challenges and Change) v roku 2004 pod názvom Bezpečnejší svet: naša zdieľaná zodpovednosť12 či správa generálneho tajomníka Kofiho Annana Vo väčšej slobode: smerom k rozvoju, bezpečnosti a ľudským právam pre všetkých13 z roku 2005. V tom istom roku sa uskutočnila najväčšia schôdzka svetových predstaviteľov na pôde OSN v rámci Svetového summitu OSN. Výsledkom tohto stretnutia bolo vydanie Záverečného dokumentu Svetového summitu (UN World Summit Outcome Document) , ktorý sa jednoznačne postavil za podporu rozvíjajúceho sa konceptu. Následne v roku 2006 boli na pôde Bezpečnostnej rady OSN prijaté dve rezolúcie vzťahujúce sa k tomuto konceptu, a to Rezolúcia 1674 na ochranu civilistov počas ozbrojeného konfliktu14 a Rezolúcia 1706 vzťahujúca sa k situácii v Dárfure.15 Práve prvá spomenutá rezolúcia obsahuje prvý oficiálny odkaz BR OSN na R2P. V roku 2008 bol generálnym tajomníkom OSN menovaný Zvláštny poradca pre zodpovednosť za ochranu (Special Adviser on the Responsibility to Protect) a začiatkom roku 2009 generálny tajomník Pan Ki-Moon vydal správu s názvom „Implementácia zodpovednosti za ochranu“.

Z uvedeného vývoja za posledných desať rokov je zrejmé, že konceptu R2P sa dostalo značného záujmu a ešte mohutnejšieho rozvoja rýchlosťou, ktorá medzinárodnej scéne a medzinárodnému právu ako takému nie je vlastná.16 Preto je potrebné poukázať na daň, ktorú si takýto rýchly rozvoj vyžiadal a tá je značná, ak porovnáme konceptuálny rozmer R2P tak, ako bol navrhnutý ICISS a v Záverečnom dokumente Svetového summitu. Na rozdiel od R2P navrhnutého ICISS je koncept R2P vychádzajúci zo Záverečného dokumentu, a teda v súčasnosti aktuálne platný koncept odlišný v niekoľkých smeroch. R2P v Záverečnom dokumente sa zameriava iba na štyri skutkové podstaty, ktoré dávajú oprávnenosť jeho aplikácii, a to prípady genocídy, vojnových zločinov, zločinov proti ľudskosti a etnické čistky. Zatiaľ čo pôvodná koncepcia R2P hovorila o obsahovom spojený troch druhou zodpovednosti, Záverečný dokument sa o týchto súčastiach nezmieňuje. Z obsahového vymedzenia je možné vydedukovať, že súčasné konceptuálne poňatie napĺňa iba jednu zo zložiek, a to zodpovednosť za prevenciu. Záverečný dokument definuje tri piliere R2P. Prvým je primárna zodpovednosť štátu chrániť svoje obyvateľstvo pre závažnými zločinmi. Druhým je zodpovednosť medzinárodného spoločenstva pomáhať štátom pri výkone primárnej povinnosti a tretím je sekundárna povinnosť medzinárodného spoločenstva chrániť obyvateľstvo štátu, ktorý „zjavne zlyhal“ v jeho zodpovednosti chrániť. Všetky tri piliere sú v rovnocennom postavení a vzťah medzi nimi je doplnkovej (prvý a druhý pilier) a subsidiárnej (prvý a tretí pilier) povahy.17 Z dikcie uvedeného je zrejmé, že koncept tak, ako bol prijatý v Záverečnom dokumente odsunul otázku ozbrojenej sily a jej použitia v prípade zlyhania štátu bokom a vôbec ju nerieši.

5. Záver

Súčasný stav na medzinárodnej scéne teda dáva za vznik množstvu otáznikov. Určite nie je koncept R2P ani v jeho pôvodnej podobe ani v súčasnosti prijatej podobe možné považovať za „všeliek, ktorý vyrieši trápenie ľudstva“, ale je možné ho ešte stále spájať s tendenciami, ktoré mal na začiatku svojho zrodu? Jeho myšlienkou bolo nájsť vhodnejšie riešenie, ako bola humanitárna intervencia a predovšetkým vytvoriť právny rámec aplikácie. Skutočne má ešte stále R2P možnosť splniť takéto poslanie? Nevznikla situácia, kde na medzinárodnej scéne popri sebe existuje R2P, ktorá keď zlyhá, dostane sa opäť k slovu otázka použitia ozbrojenej sily a keďže nie je imanentne riešená R2P opäť sa začnú debaty o humanitárnej intervencii? Napriek niektorým tvrdeniam o nahradení humanitárnej intervencii R2P18 autorka má za to, že takýto záver určite nie je možné urobiť vychádzajúc z uvedeného a je len otázka času, kedy štáty opäť budú postavené pred situáciu, v ktorej sa o slovo bude hlásiť ozbrojená sila. Je R2P koncept, ktorým bude daná situácia riešená? Urobiť takéto konštatovanie je veľmi ťažké vzhľadom na to, že R2P v súčasne platnej podobe sa touto otázkou vôbec nezaoberá. Humanitárna intervencia napriek značným snahám rozhodne medzinárodnú scénu neopustila ani neopúšťa.

Mgr. Jana Ondrovičová

Summary

Jana Ondrovičová: The Status of Humanitarian Intervention at the Present International Law

The doctrine of “humanitarian intervention” has long been a controversial subject, both in law and in international relations, and remains so today.

For humanitarian intervention is typical that it is a multidisciplinary issue. This problem is questionable not only from the point of view of law; however, there also arise many ethic and moral dilemmas.

The article handles the humanitarian intervention from the view of international law hence my aim is to outline the legal questions connected with this issue.

At first it must be said that humanitarian intervention exists for a very long time although it has been subject of discussions for last ten or twenty years.

What makes the humanitarian intervention such controversial point in question in contemporary international law?

There are some questions to think about:

Firstly, the main question is: What is the humanitarian intervention? We need the legal definition if we want to answer. But there is no generally accepted definition of this term. For the purpose of this article which deals with the military intervention, the humanitarian intervention is mostly understood as: an use of force by a state, or group of states or international organization in a third state for the purpose of protecting the nationals of the target state from massive violations of the most fundamental human rights, especially mass murder and genocide. The victims are not nationals of the intervening state.

Secondly, the question of legality of humanitarian intervention

The humanitarian intervention is not the issue of customary law, there exist only treaty law. The relevant treaty law can be found in UN Charter.

The problem of humanitarian intervention lies in three legal absolutes:

d) peace – according to the articles of the UN Charter, the Security Council is the body whose primary purpose is to maintain international peace and security. The massive deprivation of fundamental human rights within territory of one state can threaten international peace. But one of the basic principles of international law is the principle of state sovereignty which means the obligation of non-intervene in matters that are essentially within the domestic jurisdiction of any state.

e) human rights – the rapid development of human rights ideology in the second half of 20th century gave rise to a number of approachs under which the human rights are not only the matter within the domestic jurisdiction of the state.

f) use of force – according to the articles of the UN Charter, the use of force is illegal. The qualifications to this rule are claims made in the name of self-defence or collective security with the authorization by Security Council under the Chapter VII. But most international lawyers have agreed that intervention for the purposes of humanitarianism and democracy building did not pass these two exceptions.

Thirdly, the question of the right authority.

Who has the right to covered action by the mandate? In general, Security Council is the right body which may authorize the use of force. But this is not so evident. The history proves a great deal of situations where the condition of mass violation of human rights was fulfilled but the Security Council was inactive.

From this reason it must be underlined that the humanitarian intervention is not only the legal question but also the question of political will of the state. Although the development has tended from humanitarian intervention to responsibility to protect the fact of political will still remains.

  1. Tematika spracovaného článku je súčasťou projektu SVV 260410/2010: „Proměny mezinárodního práva a jeho nauky: vybrané koncepty“.
  2. Možno poukázať napr. na myšlienku „spoločnej humanity“, podľa ktorej všetci jednotlivci majú základné ľudské práva a povinnosti podporovať a zachovávať ich voči všetkým ostatným. Zástancovia teórie spravodlivej vojny tvrdia, že povinnosť poskytnúť pomoc tým, ktorí ju potrebujú, má univerzálny charakter či vychádzajúc z religiózneho stanoviska, všetky svetové náboženstvá v spojení s etickým systémom vytvárajú morálnu dohodu, na základe ktorej genocída a rozsiahle vyvražďovanie predstavuje zlo a všetci majú povinnosť takémuto zlu predchádzať či trestať páchateľov tohto zla.
  3. Joyner, Christopher C.; The Responsibility to protect : Humanitarian Concern and the Lawfulness of Armed Intervention; In: International Law : Classic and Contemporary Readings; Lynne Rienner; 2009; str. 705.
  4. Medzinárodná komisia pre intervenciu a štátnu suverenitu (ICISS – International Commission on Intervention and State Sovereignty) predstavuje ad hoc komisiu zloženú z 12 členov a vytvorenú v roku 2000 pod záštitou kanadskej vlády ako reakcia na výzvu vtedajšieho Generálneho tajomníka Kofiho Anna vo vzťahu k obdobným situáciám ako nastali v Rwande či Srebrenici. V roku 2001 Komisia zverejnila správu týkajúcu sa humanitárnej intervencie pod názvom „Zodpovednosť za ochranu“. Obsahuje podstatné časti týkajúce sa humanitárnej intervencie (pričom Komisia tento termín v správe odmietla). Komisia sa v správe snažila nájsť čo najväčšmi možný balans medzi imperatívmi, ktoré tvoria gros problematiky humanitárnej intervencie. Snaží sa obmedziť najviac ako je to možné unilaterálnu intervenciu štátov a to najmä stanovením hraníc v podobe kritérií pre takúto ozbrojenú akciu.
  5. Správa jednoznačne zdôraznila, že práve prevencia (Responsibility to Prevent) je jednoducho najdôležitejšou zložkou konceptu R2P. Komisia má za to, že najúčinnejšiu prevenciu k zabráneniu eskalácie napätia k použitiu ozbrojenej sily je „vedomosť o krehkosti situácie a rizika s tým spojeného“ a v schopnosti použiť dostupné opatrenia, ktoré predstavujú: systém skorého varovania, preventívne nástroje a politická vôľa. Pozri The Responsibility to Protect; Report of the International Commission on Intervention and State Sovereignty; http://www.iciss.ca/pdf/Commission-Report.pdf, s. 8-9; (27.8.2010).
  6. Zodpovednosť za reakciu (Responsibility to React) nastáva v prípade zlyhania všetkých vhodných preventívnych opatrení. Pri jej aplikácii musia byť kumulatívne naplnených všetkých šesť stanovených kritérií.
  7. Poslednú zodpovednosť v rámci R2P predstavuje zodpovednosť za rekonštrukciu (Responsibility to Rebuild), ktorá spočíva vo vypracovaní a realizácii stratégie, ktorá na území intervenovaného štátu nastane v post intervenovanom období. Zodpovednosť spočíva v poskytnutí pomoci k opätovnému vybudovaniu infraštruktúry v krajine zahŕňajúcu predovšetkým justíciu, administratívu a výkon samotnej správy.
  8. The Responsibility to Protect; Report of the International Commission on Intervention and State Sovereignty; http://www.iciss.ca/pdf/Commission-Report.pdf, s. 32, § 4.19; (27.8.2010).
  9. The Responsibility to Protect; Report of the International Commission on Intervention and State Sovereignty; http://www.iciss.ca/pdf/Commission-Report.pdf, s. 35, § 4.33; (27.8.2010).
  10. Alvarez, José E.; The Schizophrenias of R2P; In: Human Rights, Intervention, and the Use of Force / ed. by Philip Alston and Euan MacDonald; Oxford Univerisity Press; Oxford; 2008; str. 283.
  11. Medzi takéto koncepty zaraďujeme napr. právo či povinnosť zásahu, suverenita ako zodpovednosť, ľudská bezpečnosť, zásada neľahostajnosti alebo individuálna trestná zodpovednosť páchateľov najzávažnejších zločinov podľa medzinárodného práva.
  12. Pozri UN Doc. A/59/565; A More Secure World: Our Shared Resposibility; Report of the High Lavel Panel on Threats, Challenges and Change; United Nationas; 2. decembra 2004.
  13. Pozri UN Doc. A/59/2005; In Larger Freedom: Towards Development, Security and Human Rights For All; Report of the Secretary-General; 21. marca 2005.
  14. Pozri UN Doc. S/RES/1674; Protection of Civilians in Armed Conflict; 28.apríla 2006.
  15. Pozri UN Doc. S/RES/1706; Reports of the Secretary-General on Sudan; 31.augusta 2006.
  16. Bílková, Veronika; Odpovědnost za ochranu (R2P): Nová naděje nebo staré pokrytectví?; Praha; PFUK; 2010.
  17. Pozri UN Doc. A/60/L.1, 2005 World Summit Outcome; 20. september 2005; § 138-140.

  18. Massingham, Eva; Military Intervention for Humanitarian Purposes : Does the Responsibility to Protect Doctrine Advance the Legality of the Use of Force for Humanitarian Ends?; In: International Review of the Red Cross; vol. 91, issue 876; 2009; str. 815.