(Zdroj: commons.wikimedia.org)

Trest odňatia slobody na doživotie predstavuje v prevažnej väčšine právnych poriadkov najintenzívnejší zásah do osobnej slobody a ostatných ústavou garantovaných práv a slobôd človeka, resp. alternatívu k trestu smrti. Napriek nepochybnej potrebe trestania nebezpečných páchateľov a ochrany spoločnosti pred páchaním najzávažnejších trestných činov je otázka prípustnosti trestu odňatia slobody na doživotie, ako trestu spočívajúceho v konečnom vylúčení odsúdeného zo slobodného života v spoločnosti, stále aktuálnou a názory na problematiku sú aj v súčasnosti nejednotné. Právna úprava v oblasti trestania, ako aj nazeranie na zachovanie dôstojnosti človeka, sa v časovom horizonte mení. Niektoré európske krajiny už tento trest nahradili časovo obmedzeným trestom odňatia slobody a iné o jeho zrušení uvažujú.

Samostatná cela v ústave s maximálnym stupňom stráženia o rozmere minimálne 3,5 m2 s vnútorným vybavením pozostávajúcim z lôžka, stoličky, stolíka, uzamykateľnej skrinky a rozhlasu, ktoré sú pripevnené k podlahe alebo ku stene. Na každej cele sú umiestnené bezpečnostné dvere a signalizačné zariadenie. Oddiel doživotných trestov je oddelený od ostatných priestorov a zabezpečený vlastným vnútorným bezpečnostným systémom. Odsúdený je umiestnený osobitne od ostatných odsúdených a nezaraďuje sa do aktivít organizovaných pre celý ústav. Ak je zaradený do práce, prácu vykonáva v cele, kde je ubytovaný. Mimo cely sa môže pohybovať zásadne iba pod dozorom príslušníka zboru. Vzájomný kontakt s ostatnými odsúdenými je možný len v rámci konkrétnej diferenciačnej podskupiny a na základe súhlasu riaditeľa ústavu. Má právo na poskytnutie stravy trikrát denne, nepretržitý osemhodinový spánok na lôžku, dennú vychádzku pod dozorom príslušníka zboru v určenom otvorenom priestore ústavu oddelenom od ostatných odsúdených v trvaní najmenej jednej hodiny a návštevy blízkych osôb najmenej raz za kalendárny mesiac v trvaní dvoch hodín, bez priameho kontaktu a opäť len pod dozorom príslušníka zboru. Inými slovami povedané život a budúcnosť odsúdeného na trest odňatia slobody na doživotie v Slovenskej republike v trvaní minimálne dvadsaťpäť rokov a viac. Podľa názoru niektorých neúnosné a neľudské podmienky, podľa názoru iných spravodlivý, ba možno dokonca mierny trest, za spáchané najzávažnejšie trestné činy.

Odporcovia trestu odňatia slobody na doživotie spochybňujú jeho účel a efektívnosť a svoje tvrdenia opierajú prevažne o argumenty spočívajúce v nehumánnosti, krutosti, ponižujúcom charaktere tohto trestu, v dôsledku čoho je v rozpore so základnými ľudskými právami a slobodami. V krajnom prípade možno spomenúť až názor, ktorý hovorí, že trest odňatia slobody na doživotie je ešte krutejší ako trest smrti. Štát musí dbať na ochranu ľudskej dôstojnosti a osobnej slobody človeka a tento trest nemožno považovať za súladný s týmito požiadavkami z viacerých dôvodov. Väzenské prostredie a dlhodobá izolácia má negatívny vplyv na psychiku človeka a pôsobí deštrukčne na jeho celkovú osobnosť. Pričom ide o trvalé a negatívne zmeny jeho charakteru. Podľa viacerých výskumov1 v tejto oblasti odsúdený na doživotný trest odňatia slobody prechádza viacerými fázami, z ktorých prvá nastupuje po odsúdení. Na jednej strane možno hovoriť o uvoľnení po stresujúcom trestnom konaní, no vyznačuje sa najmä nástupom depresie po skutočnom uvedomení si dôsledkov tohto trestu. V druhej fáze, po uplynutí jedného až dvoch rokov, sa odsúdený prispôsobí podmienkam výkonu trestu a zároveň sa prejavuje aktivita a snaha o podmienečné prepustenie. Tretie štádium nastupuje po približne dvadsiatich rokoch výkonu trestu odňatia slobody. Je charakteristické postojom rezignácie, nakoľko odsúdený berie výkon trestu už ako pomalé umieranie a bezúčelnú tvrdosť trestu. Aktivitu vystrieda apatia, nedôvera, znížené sebavedomie a nenávisť k spoločnosti.

Samozrejme argumentov za zrušenie trestu odňatia slobody na doživotie je viacero, príkladom možno spomenúť otázku finančných nákladov, avšak na tomto mieste by sme spomenuli ešte pochybnosti o jeho skutočnom odstrašujúcom účinku. V danej oblasti chýbajú relevantné výskumy, ktoré by boli spôsobilé túto hypotézu potvrdiť, ev. vyvrátiť. Možno však vychádzať z predpokladu, že väčšina osôb si nevie prestaviť, že by sa mala v budúcnosti dopustiť napríklad úkladnej vraždy alebo iného trestného činu, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody na doživotie. V tomto prípade je skôr podstatná morálna stránka a nie počet rokov výkonu trestu odňatia slobody, či bude jeho hranica stanovená na 15 alebo 25 rokov, resp. doživotie. Avšak uvedené neplatí vo všetkých prípadoch, a tak nemožno opomenúť negatívny aspekt generálnej prevencie trestu odňatia slobody na doživotie.

S vyššie uvedenými názormi sa možno v určitej miere a v určitých smeroch stotožniť, ale nie absolútne. Trest odňatia slobody na doživotie predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej slobody a z povahy veci vyplýva, že aj do mnohých iných ústavou garantovaných práv a slobôd. V každom prípade však rešpektuje právo na život. Je potrebné zdôrazniť, že súčasné skutočné a relevantné výskumy dotýkajúce sa vplyvu dlhodobých trestov na odsúdeného absentujú. Niektoré výskumy v tejto oblasti pochádzajú až zo začiatku 20. storočia, kedy boli podmienky výkonu trestu odňatia slobody na doživotie so súčasnými podmienkami neporovnateľné, najmä pokiaľ ide o zaobchádzanie s odsúdeným a poskytovanie odbornej pomoci. Z uvedeného dôvodu nemožno tieto závery bez ďalšieho aplikovať do súčasnosti. Len domnienky, ktoré sa neopierajú o relevantné závery z výskumov nemôžu mať vplyv na zmenu právnej úpravy. Aj keď sa nepochybne možno prikloniť k záveru o negatívnych dôsledkoch väzenského prostredia na človeka, nemožno opomenúť fakt, že tento vplyv a jeho intenzita je individuálny, rovnako ako je individuálny počet rokov výkonu trestu odňatia slobody, po ktorých nastupuje. V súčasnosti nie je preukázané, či výkon trestu priamo deštrukčne deformuje psychiku a osobnosť odsúdeného. K poruche osobnosti môže, ale nemusí dôjsť a táto skutočnosť závisí od mnohých faktorov, ktoré môžu byť zmiernené správnym prístupom k odsúdenému. Práve z uvedeného dôvodu je potrebné klásť obzvlášť veľký dôraz na podmienky výkonu trestu odňatia slobody na doživotie. 2

Spolkový ústavný súd Nemecka vyslovil v jednom zo svojich najvýznamnejších rozhodnutí 3 v tejto oblasti, že trest odňatia slobody na doživotie môže byť považovaný za rešpektujúci právo na ľudskú dôstojnosť len vtedy, pokiaľ má odsúdený zákonom stanovenú reálnu možnosť na opätovný život na slobode. Možnosť podmienečného prepustenia vo výraznej miere znižuje negatívne pôsobenie výkonu trestu odňatia slobody na psychiku a zmeny v osobnosti odsúdeného, pretože pôsobí motivujúco. Len myšlienka na možný opätovný život na slobode môže dĺžku výkonu tohto trestu zachovať únosnou. Pričom v rozpore so základnými ľudskými právami a slobodami nebude ani reálny doživotný výkon tohto trestu v obzvlášť výnimočných prípadoch. Nemožno totiž opomenúť fakt, že trest odňatia slobody na doživotie plní viaceré funkcie, okrem prevýchovy odsúdeného aj generálnu prevenciu a ochranu spoločnosti.

Európsky súd pre ľudské práva sa zaoberal touto problematikou napríklad v rozhodnutí Vinter a ostatní v. Spojené kráľovstvo (sťaž¬nosť č. 66069/09, 130/10 a 3896/10), v ktorom vyslovil, že v zásade má byť otázka právnej úpravy trestu odňatia slobody na doživotie ponechaná na konkrétnom štáte. Avšak zároveň konštatoval porušenie článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pokiaľ nie je za splnenia zákonom stanovených podmienok umožnený prieskum a prípadné podmienečné prepustenie z trestu odňatia slobody na doživotie. Vnútroštátna úprava má umožniť súdu po určitom čase zvážiť, či v živote a osobnosti odsúdeného nenastali významné zmeny, po posúdení ktorých už nemožno považovať ďalší výkon trestu odňatia slobody na doživotie za odôvodnený. Či skutočne dôjde k podmienečnému prepusteniu závisí od viacerých okolností konkrétneho prípadu a posúdenia, či odsúdený nepredstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť.

V zmysle vyššie uvedeného zastávame názor, že trest odňatia slobody na doživotie je prípustným a účelným trestom za spáchané najzávažnejšie trestné činy a že v súčasnosti neexistuje účinnejší spôsob ochrany spoločnosti pred nebezpečnými páchateľmi. V tejto súvislosti možno poukázať taktiež na otázku prípustnosti, resp. účelnosti podmienečného prepustenia z trestu odňatia slobody na doživotie. Argumenty sa opierajú o úvahu, v čom spočíva rozdiel medzi trestom odňatia slobody na doživotie a trestom odňatia slobody s maximálnou výmerou trestnej sadzby, pokiaľ môže byť odsúdený podmienečne prepustený po uplynutí takto stanoveného počtu rokov výkonu trestu. Sme toho názoru, že inštitút podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody na doživotie má v právnej úprave svoje opodstatnenie. Na jednej strane motivuje odsúdeného počas výkonu trestu a okrem iného mu zabraňuje v upadnutí do apatie. Na strane druhej účelom trestu nie je len represia, ale aj prevýchova odsúdených, aby neskôr po prepustení na slobodu viedli riadny život. Ani u odsúdeného, ktorý sa dopustil tak závažného trestného činu, za ktorý zákon umožňuje uložiť trest odňatia slobody na doživotie, nemožno vylúčiť po uplynutí doby prevýchovu. V takomto prípade už nepredstavuje hrozbu pre spoločnosť a je možná jeho opätovná resocializácia. Považujeme za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie o podmienečnom prepustení je fakultatívnym rozhodnutím a jeho vydanie závisí od posúdenia konkrétnych okolností prípadu. Z uvedeného dôvodu nepovažujeme existenciu tohto inštitútu za spôsobilú narušiť právnu istotu, pocit bezpečia spoločnosti, či odstrašujúci účinok trestu.

Mgr. Lucia Leflerová

ANNOTATION

Die lebenslange Freiheitsstrafe stellt den intensivsten Eingriff in die Menschenrechte und Grundfreiheiten in den meisten Ländern dar. Meinungen auf ihre Zulässigkeit und Verfassungsmäßigkeit sind aber immer nicht einheitlich und daher die Frage noch aktuell. Der vorliegende Artikel stellt Überlegungen zur Zulässigkeit der lebenslangen Freiheitsstrafe mit Bezug auf ihre Auswirkungen auf die Persönlichkeit des Verurteilten dar. Abschließend weist der Artikel auf die uneinheitlichen Meinungen auch in der Frage der Strafaussetzung zur Bewährung.

  1. Bližšie Rozhodnutie Spolkového ústavného súdu Nemecka zo dňa 21.6.1977, sp.zn. 1 BvL 14/76.
  2. Bližšie Odporúčanie Rady Európy Rec(2003)23 o podmienkach výkonu trestu odňatia slobody na doživotie a ostatných dlhodobých trestov
  3. Rozhodnutie Spolkového ústavného súdu Nemecka zo dňa 21.6.1977, sp.zn. 1 BvL 14/76.