(Zdroj: pixabay.com)

(Zdroj: pixabay.com)

Úvod

Trestný zákon postihuje, a to legitímne, aj také konania, ktoré nedospejú k „plnému“ naplneniu všetkých znakov predpokladaných tou – ktorou skutkovou podstatou dokonaného trestného činu. Dôvodom je ich závažnosť súvisiaca s výraznou pravdepodobnosťou bezprostredného dotknutia chránených hodnôt, ktoré neradno nechať nepovšimnuté. Skutok, pri ktorom páchateľ z rozmanitých príčin celý rozsah svojho zamýšľaného podujatia neuskutoční, no bez tak ohrozí Trestným zákonom1 chránené spoločenské vzťahy, sa nazýva pokusom trestného činu.2

Od dokonaného trestného činu sa pokus líši obsahom následku, príčinného vzťahu a do určitej miery aj obsahom páchateľovho konania. Následok predvídaný skutkovou podstatou dokonaného trestného činu pri pokuse vždy absentuje a to isté platí aj o príčinnej súvislosti. Domnievame sa, že istou výnimkou, kedy predsa len aj pri pokuse nastáva následok, sú kvalifikované skutkové podstaty charakterizované tzv. inými skutočnosťami. Napr. pri spáchaní pokusu kvalifikovaného trestného činu vraždy podľa § 145 ods. 2, písm. c), ak sa páchateľ pozitívne mýli o tehotnosti ženy, následok v podobe smrti nastáva, i keď s drobnou odchýlkou – na netehotnej žene. Inak vo všeobecnosti platí, že následok nenastáva, keďže priebeh kauzálneho nexu smerujúci k tomuto následku (predpokladanému skutkovou podstatou dokonaného trestného činu) sa z rôznych dôvodov preruší. Tým prirodzene nie je mienené, že tu príčinnej súvislosti niet; tá pri pokuse existuje medzi konaním páchateľa a bezprostredným ohrozením objektu trestného činu, ktorý je následkom typickým pre pokus.

Rovnako ako dokonanému trestnému činu, aj jeho pokusu nesmie chýbať (ďalšia) neodpustiteľná podmienka spočívajúca vo vnútornom, psychickom vzťahu páchateľa k jeho skutku – v zavinení. V nasledujúcej pasáži sa pokúsime popísať niektoré aspekty vzájomnej relácie psychických pochodov páchateľa a pokusu.

Podstata pokusu vo svetle zavinenia

Trestný zákon definuje pokus ako konanie, ktoré bezprostredne smeruje k dokonaniu trestného činu, ktorého sa páchateľ dopustil v úmysle spáchať trestný čin, ak nedošlo k dokonaniu trestného činu (§ 14 ods. 1). Smerodajným definičným znakom pokusu je konanie bezprostredne smerujúce k dokonaniu trestného činu, ktoré páchateľ

predsavzal so zámerom spáchať trestný čin. Spojeniu „bezprostredného smerovania k dokonaniu trestného činu“ je nutné rozumieť tak, že páchateľ už bezprostredne ohrozuje predmet svojho útoku.3 Ide o pozitívnu obligatórnu požiadavku zákona a určuje tak nielen obsah, ale aj dolnú hranicu pojmu pokusu: čo je pod touto hranicou, nie je pokusom.4

Z uvedenej definície ďalej vyplýva, že pojmová podstata pokusu je vybudovaná na úmyselnom zavinení.5 Vyššie sme tiež spomenuli, že pokus pozmeňuje tú – ktorú skutkovú podstatu stanovenú pre dokonaný trestný čin. Modifikácia skutkovej podstaty sa však nijako netýka zavinenia. Zavinenie aj pri pokuse musí pokryť všetky zákonné znaky dokonaného trestného činu vrátane tých, ktoré sa pri pokuse objektívne nenaplnili. Obsah zavinenia pri pokuse plne prekrýva obsah zavinenia pri dokonanom trestnom čine.6 Ak by nebolo tejto obsahovej zhody pomyselne prekrývajúcich sa kruhov, nemohlo by ísť ani o pokus trestného činu.7

Platí teda, že i pri pokuse musí páchateľ svojím úmyslom obsiahnuť celý priebeh príčinnej súvislosti aspoň v hrubých črtách až po následok vlastný skutkovej podstate dokonaného trestného činu.8 Ak sa páchateľ snaží spáchať určitý trestný čin, koná v úmysle dokonať ho, teda privodiť následok predvídaný v niektorej zo skutkových podstát osobitnej časti Trestného zákona. Postupuje dolózne s nádejou, že svoj cieľ dosiahne. K dokonaniu trestného činu a k spôsobeniu následku však nedôjde pre určité obštrukcie, ktoré zasiahnu do skutkového deja a zmenia smer rozvíjajúcej sa príčinnej súvislosti.9

Práve z toho dôvodu je pre pokus trestného činu vždy vlastný omyl páchateľa o budúcom, ním zamýšľanom priebehu príčinnej súvislosti, obdobne, ako je vždy typický pri vedomej nedbanlivosti. Omyl o priebehu príčinnej súvislosti však pri pokuse znemožní spáchanie (dokonanie) trestného činu, no omyl o priebehu príčinnej súvislosti pri vedomej nedbanlivosti páchateľovi znemožní uniknúť spáchaniu trestného činu.10

Vonkajší svet vs. páchateľovo vnútro

Omyl páchateľa, ktorý s pokusom vytvára imanentný, nerozlučný vzťah11, spôsobuje, že sa objektívne udeje menej, než subjektívne zamýšľal. Neplatí to ale absolútne a objektívna realizácia môže „dorovnať“ subjektívny rozsah zámeru: postrelená osoba môže byť usmrtená nezávisle od prvotného páchateľa iným útočníkom, bez konania ktorého by k smrti nebolo bývalo došlo. Prípadne postrelený v pomätení zmyslov nasadne do auta a smrteľne narazí do betónových zvodidiel. Niekedy však pre „dorovnanie“ ani nemusí pristúpiť konanie

tretej osoby a dokonanie môže nastať pričinením samotného páchateľa – ak ten zamýšľa usmrtiť obeť bodnutím noža, no smrť skutočne nastáva až utopením pri zahladzovaní stôp. V takýchto prípadoch je dôležitá otázka vytýčenia pokusu od dokonaného trestného činu. Platí zásada, že zodpovednosť za dokonaný trestný čin stíha toho, kto sa bezprostredne dopustil konania smerujúceho k následku a právna kvalifikácia sa bude odvíjať od toho, aký bol jeho psychický vzťah ku skutku – či úmyselný, a či nedbanlivostný. Treba preto rozlišovať, či v uvedenom príklade bolo obsahom páchateľovej predstavy a vôle to, že ak smrť nenastala bodnutím, nastane utopením [jediný dokonaný (úmyselný) trestný čin úkladnej vraždy (§ 144)], alebo či vo vzťahu k možnosti smrti utopením jestvovala len páchateľova nedbanlivosť [pokus úkladnej vraždy (§ 14 ods. 1 a § 144) vo viacčinnom súbehu s usmrtením z nedbanlivosti (§ 149)].12

Ďalšie situácie, kedy sa neuplatňuje zásada, že sa stalo menej, ako sa zamýšľalo, sú tie, pri ktorých dochádza k rôznym aberáciám v príčinnej súvislosti bez zreteľa na to, či sú alebo nie sú kryté nedbanlivosťou. Tu ani nevravíme, že sa stalo menej, než bolo zamýšľané, ale skôr – stalo sa iné, než zamýšľané. Patrí tu napr. aberratio ictus (odchýlenie rany) – jednočinný súbeh pokusu trestného činu s dokonaným nedbanlivým deliktom. Ďalej sem môžeme zaradiť aj prípady omylu páchateľa v predmete útoku (nejde o osobitný prípad skutkového omylu – error in obiecto, ktorý je charakteristický zámenou identity predmetu útoku; ide o omyl v kvalite predmetu útoku)13, ktoré sa posudzujú tiež ako kombinácie pokusu trestného činu s dokonaným nedbanlivostným deliktom.14

Konečne sú tu prípady, keď sa uskutoční toľko, koľko sa zamýšľalo, ale nenastane to, čo sa zamýšľalo (páchateľ zatne sekerou do mŕtvoly v domnienke, že ide o spiacu osobu). Jedná sa o prípady tzv. nespôsobilého pokusu. Omyl o budúcom vývine príčinného vzťahu pri tomto type pokusu vystupuje do popredia ešte zreteľnejšie než pri spôsobilom pokuse. Pri spôsobilom pokuse konanie páchateľa, ak by nebolo do skutkového deja čímsi intervenované, bolo by objektívne spôsobilé privodiť následok skutkovej podstaty. Nespôsobilý pokus naopak nikdy nemôže dospieť do štádia dokonaného trestného činu najmä z dôvodu subjektívneho omylu páchateľa.15

„Rôzne úmysly“ a pokus

Pokus trestného činu prichádza do úvahy nielen pri priamom, ale aj pri nepriamom úmysle. Práve pri pokuse možno potvrdiť všeobecnú platnosť požiadavky, keď zavinenie (nepriamy úmysel) musí vlastnému spáchaniu trestného činu predchádzať. K opačnému tvrdeniu by nás mohla zvádzať legálna definícia nepriameho úmyslu v § 15 písm. b): „…a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený.“ Uzrozumenie nastúpené až po spáchaní činu (ex post) by vlastne pri pokuse ani nebolo možné, keďže pri pokuse trestného činu páchateľ následok predpokladaný skutkovou podstatou nespôsobí. Rovnako pokus trestného činu sa neobmedzuje len na komisívne trestné činy a je možný aj pri omisívnych deliktoch a taktiež je nevýznamné, či ide o ohrozovací alebo poruchový trestný čin. Pri tom ohrozovací trestný čin má s pokusom určité spoločné rysy. Kým pri poruchovom trestnom čine môžeme jeho subjektívnu stránku ponímať či pomenovať ako poruchový úmysel, na báze ohrozovacieho trestného činu môžeme konštruovať tzv. ohrozovací úmysel.

Ohrozovací úmyselný trestný čin a pokus sa objektívne navonok zhodujú. Pri pokuse i pri ohrozovacích trestných činoch je následkom ohrozenie objektu. Môžeme si predstaviť príklad – cirkusant v cirkuse vykonáva drezúrne cviky s tigrom: v prvom prípade cirkusant uvoľní reťaze v úmysle usmrtiť (poruchový úmysel) svojho znepriateleného kolegu z konkurenčného cirkusu sediaceho v prvom rade, no strážnik stojaci pri vchode do cirkusu zachová duchaprítomnosť a tigra zastrelí. V druhom prípade cirkusant uvoľní reťaze len so zámerom postrašiť divákov (ohrozovací úmysel), avšak strážnik, nevedomý si úmyslu cirkusanta, tigra zastrelí. Oba prípady by divák sediaci v poslednom rade vnímal celkom rovnako: oba sú príznačné ohrozením života človeka, resp. ľudí. Celkom odlišné je však vnútorné nazeranie cirkusanta k obom skutkom. Pri prvom úmysel obsiahne usmrtenie človeka [pokus trestného činu úkladnej vraždy (§ 144)], v druhom zasa úmysel pokrýva púhe ohrozenie ľudských životov [dokonaný úmyselný ohrozovací trestný čin všeobecného ohrozenia (§ 284)]. Pri pokuse sa stalo menej, než bolo zamýšľané (subjektívna stránka presiahla reálne uskutočnenú udalosť); v druhom prípade úmysel cirkusanta ideálne prekrýva objektívnu stránku. Ak by v prvom páde tiger usmrtil cirkusantovho nepriateľa, úmysel by sa s objektívnou stránkou vyrovnali a páchateľ by zodpovedal za dokonaný úmyselný poruchový trestný čin. Za to v druhom prípade by smrť viacerých ľudí prerástla úmysel cirkusanta, čím by zodpovedal maximálne za dokonaný kvalifikovaný nedbanlivostný trestný čin usmrtenia (§ 149 ods. 3). Napokon treba dodať, že ak by tiger vytrhol reťaze z rúk cirkusanta a strážnik by si aj za tejto okolnosti splnil svoju úlohu, v žiadnom prípade by nešlo o pokus trestného činu, aj keby sa skutok navonok ničím od neho nelíšil. Platí totiž, že pokus nie je zlučiteľný s nedbanlivostným trestným činom, a teda pokus kulpózneho deliktu nie je de lege lata prípustný.16

Pokus o kvalifikovaný trestný čin

Naopak pokus je plne kompatibilný s kvalifikovanou skutkovou podstatou trestného činu. Znaky základnej skutkovej podstaty, z ktorej kvalifikovaná pozostáva, musia byť zavinené úmyselne, no pre zodpovednosť páchateľa podľa vyššej trestnej sadzby vo vzťahu k okolnosti obzvlášť priťažujúcej postačí zásadne a všeobecne zavinenie z nedbanlivosti (§ 18).

Pri pokuse kvalifikovaného trestného činu je osobitne dôležité dbať na dištinkciu oboch skupín obzvlášť priťažujúcich okolností – ťažšieho následku a inej skutočnosti. Výnimka predpokladaná v § 18, podľa ktorej aj obzvlášť priťažujúce okolnosti musia byť zavinené úmyselne, sa pri pokuse kvalifikovaného trestného činu uplatní v širšom merítku, než všeobecná zásada (zakotvená v tom istom ustanovení) uspokojujúca sa s nedbanlivosťou. Práve uvedené platí pre ťažší následok; iná skutočnosť naopak ostáva poplatná všeobecnej zásade – avšak nie bezvýhradne.

Pri ťažšom následku sa teda vyžaduje aplikácia výnimky stanovenej § 18, tzn., že výnimočne sa k nemu žiada zavinenie úmyselné. Pri pokuse kvalifikovanom ťažším následkom sa ale výnimka uplatní temer vždy; všeobecná zásada pre zmenu len celkom ojedinele – vtedy, keď ťažší následok už bol vykonaným pokusom spôsobený, napr. pri pokuse trestného činu znásilnenia [§ 199 ods. 4, písm. a)], ak bola

spôsobená smrť (vo vzťahu k nej postačí nedbanlivosť). Iná skutočnosť touto reštrikciou nie je postihnutá, keďže tá je pravidelne daná už vo fáze pokusu. Pri nej sa výnimke požadujúcej úmyselné zavinenie dá zadosť vtedy, ak nedbanlivosť nebude mysliteľná vzhľadom na to, že úmyselnosť vyplynie už priamo z povahy inej skutočnosti.17

Pár slov záverom

Vyššie napísanými riadkami sme sa snažili poodhaliť viaceré odtiene vzťahu zavinenia a pokusu trestného činu. Iste sme nevyčerpali všetky jeho možné nuansy, avšak ak i tieto nami predostrené dokážu prispieť k ich bližšiemu a pozornejšiemu vnímaniu, zvlášť ak sa využijú aj v právnej praxi, cieľ tohto príspevku bude dokonaný a náš pokus neostane márnym…

JUDr. Milan Boroš 

POUŽITÁ LITERATÚRA

ČERVENKA, Ladislav. K některým otázkám omylu v československém trestním právu. In. Universitatis Carolinae Iuridica. 1978, roč. 24, č. 1, s. 71 – 91.

EYSSELT, Eduard. Ke vztahu mezi trestněprávním omylem a pokusem o trestný čin. In Právník. 1945, roč. 84, s. 325 – 336.

Filipovský, Jan. Několik poznámek k problému t. zv. nezpůsobilého pokusu. In Právník, 1957, roč. 97, s. 251 – 252.

Hatala, Vojtech. Pokus a skutková podstata trestného činu. In Právnické štúdie. 1957, roč. 5, č. 3, s. 502 – 522.

Hatala, Vojtech. Príprava na trestný čin. In Právnické štúdie. 1965, roč. 13, č. 1, s. 151 – 185.

HATALA, Vojtech. Zavinenie v československom socialistickom trestnom práve. Bratislava: VSAV, 1961. 272 s.

JELÍNEK, Jiří a SOVÁK, Zdeněk. Trestní zákon a trestní řád: (novelizované znění trestních kodexů, poznámky – judikatura). Praha: SEVT, 1990. 615 s. ISBN 80-7049-013-6.

MADLIAK, Jozef et al. Trestné právo hmotné: Všeobecná časť. Košice: Vydavateľstvo UPJŠ, 2006. 336 s. ISBN 978-80-7097-695-1.

POLÁČEK, František. Poznámky k článku L. Udvardyho „Zavinenie pri pokuse trestného činu“. In Právny obzor. 1955, roč. 38, č. 9, s. 565 – 567.

PRÍBELSKÝ, Patrik. Trestnosť nespôsobilého pokusu. In Bulletin slovenskej advokácie. 2006, roč. 12, č. 4, s. 7 – 23.

UDVARDY, Ladislav. Zavinenie pri pokuse trestného činu. In Právny obzor. 1955, roč. 38, č. 6, s. 360 – 375.

  1. Trestný zákon č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov. V texte uvedené paragrafy predstavujú ustanovenia tohto zákona.
  2. Porov. Hatala, Vojtech. Pokus a skutková podstata trestného činu. In Právnické štúdie. 1957, roč. 5, č. 3, s. 507.
  3. Pozri JELÍNEK, Jiří a SOVÁK, Zdeněk. Trestní zákon a trestní řád: (novelizované znění trestních kodexů, poznámky – judikatura). Praha: SEVT, 1990. s. 16.
  4. Bližšie pozri Hatala, Vojtech. Príprava na trestný čin. In Právnické štúdie. 1965, roč. 13, č. 1, s. 166.
  5. Podobne POLÁČEK, František. Poznámky k článku L. Udvardyho „Zavinenie pri pokuse trestného činu“. In Právny obzor. 1955, roč. 38, č. 9, s. 567.
  6. Pozri HATALA, Vojtech. Zavinenie v československom socialistickom trestnom práve. Bratislava: VSAV, 1961. s. 178 – 179.
  7. Obdobne MADLIAK, Jozef et al. Trestné právo hmotné: Všeobecná časť. Košice: Vydavateľstvo UPJŠ, 2006. s. 190.
  8. Porov. dielo cit. v pozn. 2, s. 511.
  9. Porov. PRÍBELSKÝ, Patrik. Trestnosť nespôsobilého pokusu. In Bulletin slovenskej advokácie. 2006, roč. 12, č. 4, s. 7.
  10. Dielo cit. v pozn. 2, s. 511
  11. EYSSELT, Eduard. Ke vztahu mezi trestněprávním omylem a pokusem o trestný čin. In Právník. 1945, roč. 84, s. 325.
  12. Porov. dielo cit. v pozn. 6, s. 182
  13. K tomu pozri tiež ČERVENKA, Ladislav. K některým otázkám omylu v československém trestním právu. In Universitatis Carolinae Iuridica. 1978, roč. 24, č. 1, s. 77 a nasl.
  14. Dielo cit. v pozn. 6, s. 183.
  15. Dielo cit. v pozn. 9, s. 7. Pozri aj Filipovský, Jan. Několik poznámek k problému t. zv. nezpůsobilého pokusu. In Právník, 1957, roč. 97, s. 252.
  16. Porov. UDVARDY, Ladislav. Zavinenie pri pokuse trestného činu. In Právny obzor. 1955, roč. 38, č. 6, s. 362.
  17. Dielo cit. v pozn. 6, s. 196 – 197