Úvod

Často diskutovanou otázkou súčasnosti je problematika financovania cirkví a s tým spojeného odmeňovania duchovných. Aj keď sa Slovenská republika neviaže k žiadnej ideológii alebo náboženstvu, svojim občanom poskytuje veľmi dobré podmienky na šírenie slobody vierovyznania a náboženskej slobody.1

Za týmto účelom štát poskytuje registrovaným cirkvám a náboženským spoločnostiam podporu pri vý­kone ich náboženskej a všeobecne prospešnej činnosti, garantuje ich právne postavenie a možnosti ich pôsobenia vo verejnom živote.2 Zároveň registrovaným cirkvám a náboženským spoločnostiam, ak o to požiadajú, poskytuje finančné prostriedky úhradu osobných požitkov duchovných v duchovnej správe, cirkevnej administratíve alebo v ústavoch pre výchovu duchovných.

Odmeňovanie duchovných v minulosti

Úprava odmeňovania duchovných bola a  je výrazne ovplyvnená vzťahom štátu k cirkvám pôsobiacim na jeho území.

V čase feudálneho zriadenia všetky cirkevné inštitúcie a s nimi spojené benefíciá3 tvorili nerozlučnú časť zemepanských majetkov a sami duchovní boli poddanými zemepánov, ktorí svoj úrad, ako aj s ním spojené benefícium (obročie) od nich prijímali v léno.4 Patróni však v celom stredoveku až do konca 17. storočia z patronátneho titulu žiadne bremená neznášali a ani k ich znášaniu nemohli byť donucovaní.5 Zmena spočívajúca v nariadení patrónom starať sa o potreby cirkví na svojich zemepanských majetkoch vyvolaná nutnosťou upraviť hmotné pomery Katolíckej cirkvi6 nastáva až na prelome 17. a 18. storočia.7 Predpisy, ktoré boli na území vtedajšieho Uhorska vydané sa však zameriavali najmä vynucovanie patronátnych bremien, nie na hmotné zabezpečenie duchovných.

Výnosy z vlastného majetku cirkví a náboženských spoločností napriek tomu nestačili na pokrytie hmotného zabezpečenia duchovenstva, preto sa v roku 1874 v rakúskej časti monarchie pokúsili vzniknutú situáciu legislatívne riešiť prijatím zákona č. 51/1874 R. z. o príspevkoch do náboženského fondu.

Snahy riešiť nepriaznivú situáciu kňazstva spočívajúcu v biede a nedostatku kňazov rakúskou vládou prostredníctvom kongruy8 sa objavovali ešte skôr, už koncom 18. storočia. Základ kongruálneho systému položil cisár Jozef II. spomenutým založením náboženských fondov9. Náboženské fondy prevzali povinnosť zabezpečovať kongruu, avšak táto povinnosť sa vzťahovala iba na novozriadené fary.

Pokusy o legislatívnu úpravu kongruy zamýšľané koncom 18. storočia a opakujúce sa v priebehu 19. storočia neboli realizované jednak pre nedostatočnú ochotu vlády, a jednak pre nedostatok finančných prostriedkov. Legislatívne vyjadrenie tieto snahy našli v tzv. kongruových zákonoch až oveľa neskôr. Ako prvý bol prijatý kongruový zákon č. 47/1885 R. z., ktorý odstránil rozdiel medzi novými a starými duchovnými stanicami a priznal zásadne všetkým samostatným duchovným správcom a pomocným duchovným nárok na doplnok kongruy z náboženského fondu.10 Tento tzv. provizórny kongruový zákon bol zrušený zákonom č. 176/1898 R. z., ktorý platil až do rozpadu Rakúska. V roku 1902 bolo zavedené výslužné duchovných správcov a kongrua sa neskôr niekoľkokrát zvýšila.11 Kongruovými zákonmi sa štát zaväzoval doplňovať výživné tých kňazov v katolíckej duchovnej správe, ktorých príjmy neboli dostatočne pokryté z hlavných výnosov cirkví – výnosom z obročí a štólovými príjmami od veriacich.12

Na území Uhorska sa zákonodarstvo v konguovej otázke oproti Rakúsku oneskorilo. Keďže majetok Katolíckej cirkvi v Uhorsku dovoľoval poskytovať chudobnému duchovenstvu podporu z vlastných zdrojov, prvá úprava kongruy zákonným článkom XIV/1898 sa týkala iba ostatných kongruových cirkví recipovaných zákonným článkom XLII/1895 a nie cirkvi Katolíckej. Ku zmene došlo až zákonným článkom XIII/1909, kedy bol kongrua priznaná aj duchovenstvu Katolíckej cirkvi, to však len za splnenia podmienky, že na tento účel prispeje aj Katolícka cirkev zo svojej základiny.13 Podľa Kempa bol rakúsky kongruový model prijatý skôr a to zákonným článkom XLIII/1892 o slobodnom vyznávaní náboženstva.14

 

V období prvej ČSR bol v roku 1926 prijatý nový kongruový zákon č. 122/1926 Zb. z. a n. o úprave platov duchovenstva cirkví a náboženských spoločností štátom uznaných, príp. recipovaných. Zákon predovšetkým nadväzoval na úpravu predchádzajúcich kongruových zákonov, avšak oproti predchádzajúcej úprave priniesol niekoľko podstatných zmien. Najpodstatnejšou bolo odstránenie rozdielu medzi tzv. dotačnými a subvenčnými cirkvami. Jednou z príčin bola pozemková reforma podľa záberového zákona č. 215/1919 Zb. a následných prídelových zákonov, ktorá značne znížila pozemkový fond Katolíckej cirkvi. Náhradu za stratu časti pozemkového majetku v cirkevnom vlastníctve ČSR začala poskytovať postupne už od roku 1920 zvyšovaním kongruových príplatkov k príjmom duchovenstva, poskytovaných prostredníctvom náboženských matíc. Kongruový zákon upravil tento spôsob poskytovania príspevkov trvalejším spôsobom.15 Predchádzajúce kongruové zákony, ktoré s ním neboli v rozpore, ponechal zákon č. 122/1926 Zb. z. v platnosti.

Na doplňovanie kongruy mali podľa tohto zákona nárok duchovní tzv. kongruálnych cirkví, t.j. rímskokatolíckej, gréckokatolíckej, pravoslávnej cirkvi na celom území ČSR, v prípade Slovenska aj evanjelickej cirkvi a. v. a židovskej náboženskej obce.16 Zákon stanovil najnižší príjem duchovenstva činného pri správe farských úradov, ako i inej verejnej duchovnej správe kultu. Kongrua bola stanovená ročnou čiastkou, ktorá sa zvyšovala každé tri služobné roky (tzv. trienálky), najviac však desaťkrát.17

Kongrua dopĺňala čistý príjem duchovného, stanovený na základe finančného priznania (tzv. fassia). Do tohto príjmu sa započítavali príjmy z farského majetku a štólových poplatkov, výslovne sa ale nezapočítavalo cestovné a odmeny za výučbu náboženstva na školách a ani poslanecký plat. Započítavaný príjem sa stanovil vždy na päť rokov vopred (tzv. lustrum) podľa priemeru fassií za posledné tri roky lustru predchádzajúcich.18 V prípade, že sa starali o nezaopatrené dieťa, mali duchovní nárok aj na výchovné. Vykonávacím predpisom ku kongruovému zákonu bolo vládne nariadenie č. 124/1928 Zb. z. a n. o úprave platov duchovenstva.

K zmene hospodárskeho zabezpečenia cirkví a náboženských spoločností19

došlo po komunistickom prevrate 1948, kedy bol prijatý a nadobudol účinnosť zákon č. 218/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností štátom. Na základe tohto zákona sa štát zaviazal, že sám bude vyplácať osobné požitky duchovným cirkví a náboženských spoločností, ktorí pôsobia so štátnym súhlasom20 v duchovnej správe, cirkevnej administratíve alebo v ústavoch pre výchovu duchovných. Osobné požitky duchovných pozostávali zo základného platu, hodnostného príplatku a odmeny za vyšší výkon.21 Nová úprava platov síce bola z finančného hľadiska pre kňazov výhodnejšia ako doterajší stav,22 no najdôležitejšie ustanovenie zákona predstavovala formulácia, že činnosť v cirkvách a náboženských spoločnostiach môžu vykonávať len osoby, ktoré na to majú štátny súhlas, a ktoré vykonajú sľub vernosti republike. Táto skutočnosť predstavovala účinný prostriedok nátlaku na kňazov a vytvárala ich existenčnú závislosť od štátu.23 Aj keď štát novú úpravu prezentoval ako určitú náhradu za zabavený cirkevný majetok24, išlo najmä o jednoduchý a účinný prostriedok kontroly nad činnosťou cirkví a náboženských spoločností. Cirkvi a náboženské spoločnosti prestali mať charakter subjektu verejného práva a v hospodárskych záležitostiach sa stali, a spolu s nimi aj kňazi, úplne závislými od štátu.25

Zákon č. 218/1949 Zb. bol konkretizovaný v sérii vykonávacích nariadení vlády26, ktoré určovali konkrétne sumy základného platu, spôsob a mieru jeho zvyšovania, podmienky pre priznanie hodnostného prídavku a jeho výšku, ako i podmienky pre priznanie odmeny za vyšší výkon a podrobnosti o tejto odmene. Platy mali byť nekatolíckym kňazom posielané po dohode s ich predstavenými, katolíckym kňazom individuálne a biskupom len vtedy, ak o to osobitne požiadali. Komunistický režim mal záujem poskytnúť plat čo najväčšiemu počtu duchovných, aby si ich tým zaviazal a neskôr boli ochotnejší pri skladaní spomenutého sľubu vernosti.27

Až po zmene spoločenských pomerov v novembri 1989 nastala  zmena v odmeňovaní duchovných v tom zmysle, že dotácie na platy duchovných a čiastočne aj na vecné náklady začal štát poskytovať priamo ústrediam jednotlivých cirkví a náboženských spoločností, resp. diecézam.28 Dotácie na duchovných naďalej istým spôsobom ostali akýmsi pokračovaním kongruy a dočasnou náhradou nereštituovaného cirkevného majetku.

Zámerne sme neuvádzali nominálnu výšku platu duchovných vzhľadom na ich malú výpovednú hodnotu pre potreby tohto príspevku.29 Všetky zvýšenia platov duchovenstva, ku ktorým došlo v priebehu rokov 1949 až 1991 však boli veľmi nízke a nepokrývali ani infláciu.

JUDr. Viktor Križan PhD.

  1. Porov. TÓTH, L.: Postavenie zamestnancov cirkví a náboženských spoločností. In: Teoretické úvahy o práve. Trnava : Trnavská univerzita v Trnave, Právnická fakulta, 2011. s. 1
  2.  MORAVČÍKOVÁ, M., CIPÁR, M.: Cisárovo cisárovi. Ekonomické zabezpečenie cirkví a náboženských spoločností. Bratislava: Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, 2001. s. 75.
  3. Benefícium (obročie) je výraz cirkevného práva a predstavuje príjem spojený s určitou službou, postavením alebo úradom, prípadne i samo toto postavenie. Obročie vzniklo v rannom stredoveku, kedy výnos z pozemkového fondu bol jediným spôsobom, ako v naturálnom hospodárstve trvale zabezpečiť obživu kňaza alebo farára.
  4. Porov. MUNKA, J.: Patronátne bremená a cirkevné dávky. Dunajská Streda: Rimsteinova kníhtlačiareň v Dunajskej Strede, 1937, s. 5 a 6
  5. Porov. Tamtiež, s. 14
  6. Katolícka cirkev v čase tureckého panstva v Uhorsku, ako aj v dobe reformácie utrpela značné škody na majetku, ktorý bol buď úplne zničený alebo jej bol odňatý inovercami.
  7. Porov. MUNKA, J.: Patronátne bremená a cirkevné dávky. Dunajská Streda: Rimsteinova kníhtlačiareň v Dunajskej Strede, 1937, s. 15 a nasl.
  8. Kongrua (portio congruae) je kánonicko-právny pojem označujúci existenčné minimum, ktoré sa poskytuje duchovným ustanoveným na určené miesto v duchovnej správe. V konfesnom práve sa kongrua používa ako výraz pre doplatok, ktorý sa k nedostačujúcej cirkevnej kongrue (platu duchovného poskytovaného z cirkevných zdrojov) poskytuje z verejných prostriedkov. Pozri TRETERA, J. R.: Stát a církve v České republice. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 2002. s. 32 a ŠABO, M.: Štát a cirkvi na Slovensku. Vývoj financovania cirkví. Bratislava: Redemptoristi – Slovo medzi nami, 2006. s. 38.
  9. Náboženský fond (fundus religionis), tzv. náboženská matica, bol zriadený za vlády Jozefa II. z imania zrušených kláštorov žobravých a rozjímavých rádov. Súčasťou náboženskej matice sa stala aj soľná pokladňa a iné imanie cirkvi. Nakoľko duchovní boli považovaní za štátnych zamestnancov a cirkev za štátnu inštitúciu, hospodárenie nad matičným imaním prevzal štát, ktorý sa súčasne zaviazal dopĺňať tento majetok podľa potreby zo štátneho majetku.
  10. Porov. HÁCHA, E., HOETZEL, J., WEYR, F., LAŠTOVKA, K. (eds.): Slovník veřejného práva československého. Svazek II., Brno: Polygrafia – Rudolf M. Rohrer, 1932. s. 292-293
  11. Porov. MALÝ, K., SIVÁK, F.: Dejiny štátu a práva v Československu do roku 1918. Bratislava: Obzor, 1992. s. 290
  12. TRETERA, J. R.: Stát a církve v České republice. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 2002. s. 32
  13. Porov. HÁCHA, E., HOETZEL, J., WEYR, F., LAŠTOVKA, K. (eds.): Slovník veřejného práva československého. Svazek II., Brno: Polygrafia – Rudolf M. Rohrer, 1932. s. 294-295
  14. Porov. KEMP, J.: Spolupráca štátu CaNs v oblasti finančných vzťahov na Slovensku. In. MORAVČÍKOVÁ, M., VALOVÁ, E. (zost.): Ročenka Ústavu pre vzťahy štátu a cirkví 2000. Bratislava: Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, 2001. s. 101.
  15. Porov. ŠABO, M.: Štát a cirkvi na Slovensku. Vývoj financovania cirkví. Bratislava: Redemptoristi – Slovo medzi nami, 2006. s. 48.
  16. Pozri § 1 nariadenia č. 124/1928 Zb. Uvedená úprava platila pre židovskú náboženskú obec len do roku 1936. Ostatné cirkvi, konkrétne českobratská, československá, starokatolícka cirkev a židovská náboženská obec na území Čiech dostávali pravidelnú štátnu dotáciu, preto sa tieto cirkvi nazývali cirkvami dotačnými
  17. Porov. § 1 zákona č. 122/1926 Zb. z. a n.
  18. Porov. § 1 zákona č. 122/1926 Zb. z. a n.
  19. Príjmy cirkví a náboženských spoločností pred komunistickým prevratom tvorili

     

    • výnosy z vlastného majetku;
    • výnosy krajinských náboženských fondov, spravovaných štátom mene Cirkvi;
    • platby z verejných zdrojov – kongrua a dotácie;
    • plnenia vyplývajúcimi z patronátnych práv;
    • príspevky a dary členov fyzických a právnických osôb, vrátane darov a dedičstva.Pozri: VALEŠ, V.: Konfesní právo – průvodce studiem. Plzeň: Aleš Čeněk. 2008. s. 190
    • Štátny súhlas bolo možné udeliť len duchovným, ktorí boli československými štátnymi občanmi, boli štátne spoľahliví a bezúhonní a spĺňali aj inak všeobecné podmienky pre prijatie do štátnej služby. Štátny úrad pre cirkevné veci mohol v prípadoch hodných osobitného zreteľa upustiť od podmienky štátneho občianstva.
    • Duchovní, ktorí mali nárok na osobné požitky, mali aj nárok na náhradu cestovných, sťahovacích a iných výdavkov podľa všeobecných predpisov
    • Napriek tomu však vtedajší režim neposkytoval nadmernú štedrosť – platy duchovných boli hlboko pod celoštátnym mzdovým priemerom. Porov. ŠABO, M.: Model financovania Katolíckej cirkvi v Slovenskej republike v kontexte vývoja, princípov a perspektív vzťahov štátu a cirkví vo svete. Bratislava: Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, Bratislava, 2008. s. 160
    • Porov. PEŠEK, J., BARNOVSKÝ, M.: Štátna moc a cirkvi na Slovensku 1948-1953. Bratislava: Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1997. s. 99 – 100.
    • Na základe zákona č. 142/1947 Zb. o revízii pozemkovej reformy a zákona č. 46/1948 Zb. o tzv. novej pozemkovej reforme.
    • Porov. MORAVČÍKOVÁ, M.: Štát a cirkev v Slovenskej republike. In. JOZEFČIAKOVÁ, S. (ed.): Štát a cirkev v postsocialistickej Európe. Bratislava: Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, 2003, s. 101
    • Išlo o nariadenie č. 219/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení rímskokatolíckej cirkvi štátom, nariadenie č. 220/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení československej cirkvi štátom, nariadenie č. 221/1949 Zb. hospodárskom zabezpečení evanjelických cirkví štátom, nariadenie č. 222/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení cirkvi pravoslávnej štátom, nariadenie č. 223/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení náboženských spoločností štátom. Súbor uvedených právnych predpisov v neskoršom období doplnilo nariadenie č. 70/1968 Zb. o hospodárskom zabezpečení gréckokatolíckej cirkvi štátom.
    • PEŠEK, J., BARNOVSKÝ, M.: Štátna moc a cirkvi na Slovensku 1948-1953. Bratislava: Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1997. s. 113.
    • Porov. nariadenie č. 578/1990 Zb. o úprave osobných požitkov poskytovaných duchovným cirkví a náboženských spoločností
    • V prípade záujmu pozri TRETERA, J. R.: Stát a církve v České republice. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 2002. s. 38, 48 a 53; ŠABO, M.: Štát a cirkvi na Slovensku. Štát a cirkvi na Slovensku. Vývoj financovania cirkví. Bratislava: Redemptoristi – Slovo medzi nami, 2006. s. 47 a 74 a ŠABO, M.: Model financovania Katolíckej cirkvi v Slovenskej republike v kontexte vývoja, princípov a perspektív vzťahov štátu a cirkví vo svete. Bratislava: Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, Bratislava, 2008. s. 161 a 177.